Kto je dosť starý, môže si spomenúť na to, aké to bolo za socializmu, a kto nie, nech si prestaví Severnú Kóreu.
Človek je síce proti režimu, ale ozvať sa bojí. Ak by sa ozval, podala by si ho tajná polícia a mohol by rátať s následkami.
Keby sa všetci vzbúrili naraz, situácia by bola samozrejme iná. Tajná polícia by nemala šancu.
Ak by si len človek mohol byť v tej dobe istý, že väčšina ľudí je proti režimu!
Takže si predstavme, že už sú osemdesiate roky a je viac-menej zrejmé, že proti režimu sú skoro všetci, ak už kvôli ničomu inému, tak preto, že by chceli mať plné obchody ako v Rakúsku a nestáť v radoch na banány.
Jeden mladý človek sa ozve. Začne rečniť na námestí. Vie, že všetci majú komunistov plné zuby a tak očakáva, že sa k nemu pridajú.
Lenže ostatní, hoci sú sami proti, nevedia, že aj ostatní ľudia, čo postávajú okolo nich, sú proti. Vidia len jedného blázna, ako vykrikuje na námestí. Môžu s ním sympatizovať, ale k protestu sa nepridajú. Len ticho sledujú ako po chvíli príde polícia a mladého človeka odvezie preč.
Keby len bolo možné, aby väčšina bola proti, ale zároveň aby každý vedel, že aj všetci ostatní sú proti! Potom by nebol žiaden problém vzbúriť sa!
Iný mladý človek si teda myslí, že nielenže je väčšina proti režimu, ale že dokonca aj všetci vedia, že väčšina je proti režimu. Príde preto na námestie a začne poburovať.
Okolostojaci si hovoria: Sám som proti a mal by som sa teda pridať. Dokonca viem, že aj ostatní ľudia tuná na námestí sú proti. Lenže neviem, či aj oni vedia, že všetci ostatní sú proti. Ak to nevedia, nebudú riskovať vlastný krk a k protestu sa nepridajú. Budeme tu vykrikovať dvaja, až kým nás polícia nezbalí. Budem teda radšej pekne ticho.
Možno by teda pomohlo keby sme všetci vedeli, že všetci vedia, že všetci vedia, že väčšina je proti?
Ale nie. Tento argument sa dá naťahovať donekonečna. Na to, aby bola revolúcia úspešná musia nielen všetci vedieť. Všetci musia tiež vedieť, že všetci vedia. Všetci musia vedieť, že všetci vedia, že všetci vedia. A tak ďalej, donekonečna.
V logike a teórii hier sa tomuto konceptu hovorí "common knowledge" ("všeobecná známosť") a má veľa zvláštnych dôsledkov, ktoré tu bohužiaľ nie je čas, ani miesto rozvádzať.
Princíp "common knowledge" sa dá aplikovať v prekvapujúco veľa situáciách.
Povedzme, že pozvem domov ženu, aby som jej ukázal svoju zbierku motýľov. Viem, že vie, že motýle sú len zámienka; viem, že vie, že je viem, že ona vie, že motýle sú len zámienka; a tak ďalej. Po istom počte krokov si však prestávam byť istý. Naozaj vie, že ja viem, že ona vie, že ja viem, že ona vie, že nejde o motýle? Nemáme "common knowledge," aký by sme mali, keby sme si priamo a bez okolkov povedali, že ide o sex. To nám umožňuje zo situácie v prípade potreby bez straty tváre vycúvať: "Motýle boli super zaujímavé a teraz už idem. Dobrú noc."
Aby sme sa však vrátili k demonštráciám: To, že medzi obyvateľmi neexistuje "common knowledge" o tom, že väčšina ľudí je proti systému znamená, že ľudia sa boja protestovať a tajná polícia, ktorá inak tvorí len zlomok obyvateľstva dokáže kontrolovať zvyšných 99.9%. Ak by takáto "common knowledge" existovala, tých 99.9% by tajných ubilo čapicami.
"Common knowledge" je pomerne ezoterický koncept a pochybujem, že ho tajní policajti vyslovene poznajú. Majú však pre neho intuitívne pochopenie. Chápu, že demonštrácie treba rozháňať, nie preto, že by nejako priamo škodili, ako to býva napríklad v prípade štrajku, ale preto, že vytvárajú "common knowledge". Ľudia, ktorí sa navzájom na demonštrácii vidia, pochopia, že ostatní sú proti, tiež, že všetci zúčastnení vedia, že aj všetci ostatní sú proti, že vedia, že ostatní vedia, že všetci ostatní sú proti a tak ďalej. Povedané veľmi zjednodušeným jazykom, účastníci demonštrácie zistia, že nie sú sami a to je nevyhnutná podmienka na fungujúcu vzburu.
To, v akom stave je "common knowledge" je istým spôsobom "lepkavé": Ak ľudia nevedia, že všetci sú proti režimu, nepridajú sa k protestu a oberú sa tak o možnosť v praxi zistiť, že všetci sú skutočne proti. V Severnej Kórei tento systém výborne funguje už mnoho desaťročí.
Naopak, ak všetci majú "common knowledge," budú pri každom probléme okamžite protestovať, čo túto "common knowledge" o tom, že ľudia sú ochotní sa vzbúriť, ešte viac upevní. V takomto systéme je potlačiť odpor extrémne ťažké, takmer nemožné, nech už vláda, alebo tajná polícia robí čokoľvek.
Jediným skutočným nebezpečenstvom pre už raz existujúcu "common knowledge" je to, že postupne schátra. Povedzme, že spoločnosť je spravovaná tak dobre, že nemá žiadne problémy a ľudia nechodia protestovať. Po čase stará generácia, ktorá si ešte protesty pamätala a mala teda "common knowledge" o tom, že ľudia sú ochotní sa vzbúriť, vymrie a nahradí ju nová generácia, ktorá nemá o ochote protestovať medzi svojim spoluobčanmi žiadnu predstavu. V takejto situácii je pomerne ľahké začať protesty potláčať a celkovo, priblížiť sa k severokórejskému modelu.
Podčiarknuté, zhrnuté, protesty, tak ako sa teraz dejú na Slovensku, nemusia mať žiaden bezprostredný účinok v tom zmysle, že by vládu donútili k ústupkom. Sú však nevyhnutnou podmienkou toho, aby ešte vôbec bolo možné protestovať v budúcnosti. Povedzme, že táto vláda bude krajinu spravovať tak zle, že všetci budú nakoniec proti nej. Ak však tradícia protestu medzitým zomrie, nebude to nič platné. Všetci budú spolu uväznení v pasci chýbajúceho "common knowledge".
---
Veľmi dobrý článok podrobne vysvetľujúci koncept "common knowledge": https://scottaaronson.blog/?p=2410
