Politické zastúpenie regiónov je problémom všade na svete. Ľudia z regiónov vyčítajú elitám z hlavného mesta, že sú odtrhnuté od života, že nemajú predstavu o tom, čo trápi malého človeka na vidieku a že ak už aj uznajú, že nejaký problém existuje, tak že zavádzajú riešenia, ktoré nerešpektujú lokálne špecifiká a často nielenže nepomáhajú, ale priamo škodia.
V slovenskom politickom kontexte hral na túto strunu naposledy Andrej Kiska. V máji 2019 navrhoval zaviesť väčšinový spôsob voľby do parlamentu, kde by každý zo 79 slovenských okresov volil jedného poslanca. Poslanec by teda zastupoval jeden okres a presadzoval by v parlamente jeho záujmy. Zároveň by mal každý občan “svojho” poslanca, ľudskú bytosť (namiesto beztvárej politickej strany), na ktorú by sa mohol obrátiť so sťažnosťami a požiadavkami.
Od väčšinového v proporčnému systému volieb
A náhodou nám má k tejto téme Švajčiarsko čo povedať. Ako všetky staré demokracie používalo totiž kedysi väčšinový volebný systém (USA a Spojené Kráľovstvo ho používajú doteraz, väčšina novších demokracií, vrátane Slovenska, sa rozhodla pre proporčný systém).
Po voľbách v roku 1917 to viedlo ku situácii kde Liberálni Demokrati (FDP) síce vo voľbách získali len 40.8% hlasov, ale až 54.5% kresiel v parlamente. Absolútna väčšina im umožnila presadzovať zákony bez ohľadu na vôľu 59.2% voličov iných strán.
Netreba ani hovoriť, že každý pokus o zmenu väčšinového systému na proporčný FDP v parlamente torpédovala. Ak by Švajčiarsko nemalo priamu demokraciu, bolo by v slepej uličke. Bolo by treba vyčkať, kým FDP stratí veľkú časť voličskej podpory. Lenže ani v tom prípade by nič nebolo isté. Vďaka väčšinovému systému by absolútnu väčšinu v parlamente mohla získať iná strana, trebárs Sociálni Demokrati, ktorí by len ťažko zrušili systém, ktorý ich dostal k moci.
V roku 1918 takto všeobecná nespokojnosť so stavom vecí viedla k spusteniu ľudovej iniciatívy "Za proporčný systém volieb do národnej rady," ktorá v referende získala 66.8% hlasov.
V roku 1919 sa nakoniec konali voľby podľa nového systému a FDP stratila absolútnu väčšinu. Na grafoch vidíme ako nepomer medzi získanými hlasmi a kreslami v parlamente po týchto voľbách zrazu stratil.
Pre porovnanie sa pozrime na voľby do slovenského parlamentu z roku 2010. V skutočnom svete vtedy vznikla Radičovej vláda. V alternatívnom svete, kde by bol zavedený väčšinový systém, by však situácia bolo ešte oveľa horšia ako roku 1917 vo Švajčiarsku. Smer by nekompromisne prevalcoval všetky ostatné strany.
Napriek tomu, čo bolo povedané, je treba dodať, že Švajčiarsko aj pred rokom 1919 uniklo aspoň tým najhorším dôsledkom väčšinového systému.
Predovšetkým, nevytvoril sa tu systém dvoch strán, ktorý charakterizuje vyzreté väčšinové systémy (USA – republikáni a demokrati, Spojené Kráľovstvo – toryovci a labouristi).
Proces, ktorý k tomu vedie, si ilustrujme na príklade nášho alternatívneho slovenska z roku 2010. Smer má v parlamente 86% kresiel, opozícia 14%. Opoziční voliči, ak len nechcú, aby ich hlas prepadol, budú voliť najsilnejšiu opozičnú stranu. Na druhej strane, opozičné stany, ak nechcú zostať úplne mimo parlamentu, sa budú spájať.
Ak sa SDKÚ-DS, SaS, KDH a Most-Híd spoja, získajú pri nezmenených voličských preferenciách v nasledujúcich voľbách 53% parlamentných kresiel. Smer získa zvyšných 47% kresiel.
Problém je, že všetky názorové prúdy, ktoré v spoločnosti existovali by boli nasilu natesnané do dvoch škatuliek a to, ktorý z nich by prevážil (Konzervatívci? Liberáli? Pravičiari? Ľavičiari? Vidiečania? Bratislav?) by bolo len otázkou vnútrostraníckej politiky bez akejkoľvek demokratickej kontroly.
Pre spravodlivosť je však treba povedať, že existujú aj dobré argumenty pre systém dvoch strán. Nehrozí tu napríklad, že niektorá malá strana sa stane “kráľotvorcom”. V Izraeli bol napríklad pomer síl medzi ľavicou a pravicou tradične pomerne vyrovnaný a tak to, kto vytvorí vládu, určovala malá strana zastupujúca ortodoxných židov. Vďaka tejto svojej kritickej pozícii si dokázala kúpiť nespravodlivé výhody (výnimka z povinnej vojenskej služby pre ortodoxných), ktoré sú pre zvyšok obyvateľstva tŕňom v oku.
Aby sme sa však vrátili ku Švajčiarsku, väčšinový systém pred rokom 1919 neviedol ani k ďalšiemu nešváru, ktorým je prekreslovanie volebných obvodov.
Cieľom tu je posunúť hranice obvodu tak, aby strana, ktorá je pri moci síce získala za daný obvod zástupcu v parlamente, ale zároveň aby tu bolo pokiaľ možno čo najviac opozičných hlasov, ktoré by tým pádom prepadli. V USA tento systém zašiel až tak ďaleko, že ktosi dokázal vytvoriť celú abecedu výlučne z máp volebných obvodov.
Vo Švajčiarsku k ničomu podobnému nedošlo, pretože volebné obvody zodpovedajú kantónom a obciam. A ak sa obec presunie z jedného kantónu do druhého, má to obrovský vplyv na životy ľudí, vrátane vecí ako je daňové zaťaženie, aké právomoci má obec, ako funguje miestny politický systém a podobne. Akýkoľvek pokus prekresliť volebné mapy by bol okamžite zablokovaný v referende.
Späť k väčšinovému systému
Proporčný systém volieb do spolkového parlamentu sa ujal a od roku 1919 sa nezmenil.
Situácia je však iná pri voľbách do kantonálnych a obecných parlamentov. Tu väčšina kantónov a obcí ešte stále používa väčšinový systém.
Dôvodom prečo nedošlo k zmene je podľa môjho názoru fakt, že do kantonálneho parlamentu sa volí zástupca spomedzi občanov danej obce, čiže niekto koho ostatní dobre poznajú a môžu sa teda rozhodnúť na základe jeho ľudských kvalít, nie na základe jeho straníckej príslušnosti.
Ďalším prvkom, ktorý fungovaniu systému napomáha je to, že v mnohých prípadoch sa členovia kantonálnej vlády volia priamo. Ľudia krúžkujú mená a môžu si vybrať zo všetkých kandidátov, teda aj z kandidátov strán, ktorým inak nedali hlas.
To oslabuje pozíciu strán, pretože kandidát sa nepotápa so svojou stranou a má teda dôvod kopať sám za seba, snažiť sa získať hlasy voličov ostatných strán, hoci aj na úkor lojality ku svojej strane.
Ďaľším prvkom väčšinového systému je existencia hornej komory parlamentu (senát, alebo rada kantónov), kde má každý kantón presne dvoch zástupcov.
Napokon, a čo je vzhľadom na našu tému najzaujímavejšie, je, že na to, aby federálne referendum prešlo je potrebná takzvaná dvojitá väčšina. Za návrh musí hlasovať nielen väčšina občanov Švajčiarska, ale musí získať väčšinu aj vo väčšine kantónov.
To samozrejme znamená istú nespravodlivosť. Hlas občana najmenšieho (pol-)kantónu (Appenzell Innerrhoden, 16 tisíc obyvateľov) má podstatne vyššiu váhu ako hlas občana najväčšieho kantónu (Zürich, 1.5 milióna obyvateľov). Na druhej strane to zabraňuje, aby veľké kantóny nanútili svoju vôľu malým kantónom.
Nabudúce
Vďaka dlhej odbočke do teórie volebných systémov sme sa vôbec nedostali k sľúbenej téme decentralizácie moci vo Švajčiarsku. Pozrieme sa teda na ňu v ďaľšom dieli tohto blogu.
