Politická kultúra sa líši od krajiny ku krajine. V niektorých krajinách je jednoducho strašná a zdá sa, že nech sa stane čokoľvek, nič sa tam nikdy nezmení. Príkladom nech sú Sudán, alebo Rusko. Inde je politická kultúra síce turbulentná, ale nakoniec napriek všetkému prináša dobré výsledky. Tak je to napríklad v USA. Zas inde, v Škandinávii, alebo Švajčiarsku, je to všetko efektívne, ale zároveň vyslovene nudné.
Čím sú tieto rozdiely spôsobené? Niektorí tvrdia, že zlá politická kultúra je výsledkom chudoby, iní, že je taká kvôli nízkemu IQ, nedostatočnému vzdelaniu, alebo kvôli koloniálnemu dedičstvu. Vina sa zvaľuje aj na geografiu, inštitúcie, apatiu obyvateľstva, alebo tú či onú zákrutu kultúrnej evolúcie.
Keď človek počuje o voľbách v Afrike, automaticky predpokladá, že úradujúci vodca sa bude pri moci držať pri moci zubami-nechtami. Očakáva nasadenie armády, možno puč, prípadne občiansku vojnu. Ak nie to, tak aspoň protesty a drancovanie. Očakáva, že sa tu budú bičovať vášne a hecovať kmeňové konflikty. Neprekvapí ho, keď sa opozícia sa obráti na medzinárodné organizácie s tým, že voľby boli zmanipulované.
Toto napríklad píše BBC o minulotýždňových voľbách v Botswane:
Prezident Mokgweetsi Masisi v telefonáte vodcovi UDC Duma Bokovi uznal porážku a zablahoželal svojmu súperovi. [...]
"S úctou odstúpim a budem sa pred inauguráciou podieľať na hladkom procese predania moci. Som hrdý na náš demokratický systém a rešpektujem vôľu voličov."
Vyzval svojich priaznivcov, aby zachovali pokoj a postavili sa za novú vládu.
Odchádzajúci prezident v telefonickom rozhovore s Bokom povedal: "Môžete sa spoľahnúť na to, že ak budete potrebovať akékoľvek rady, budem Vám vždy k dispozícii."
Demokratická Strana Botswany (BDP), ktorá vládla v krajine od roku 1966 po prvý krát prehrala a novým víťazom je koalícia opozičných strán pod názvom "Dáždnik pre Demokratickú Zmenu" (UDC). Botswana sa tak pridala do rodiny demokracií západného typu, kde dochádza k pravidelnému predaniu moci.
Lenže to nie je všetko. Botswana sa z afrického kontextu nevymyká len politickou kultúrou, ale aj ekonomicky. V bohatstve súperí so Srbskom, je dnes rovnako bohatá ako Slovensko roku 2004. Ulice v hlavnom meste sú čisté, kriminalita je nízka. Na korupčnom indexe od Transparency International je Botswana na 34. mieste, ďaleko pred Českom (44.), nehovoriac už ani o Slovensku (59.)
Krajina však bola ešte roku 1966, keď získala nezávislosť, jedným z najchudobnejších miest na svete. Nasledoval prudký hospodársky rast, jeden z najrýchlejších na svete, a dnes sa Botswana týči na svojimi susedmi ako ako moderný mrakodrap nad chyžkou predavača popcornu.
Na grafe vidíme modernú históriu Afriky v kocke: Keď na chvíľu zabudneme na Botswanu, ktorá sa vymyká z normy, je tu vidieť "stratené desaťročia" keď v druhej polovici XX. storočia štáty subsaharskej Afriky nevykazovali žiaden rast. Veľa z nich však po roku 2000 zrazu chytilo dych - nie je ale úplne jasné prečo. Príkladom je Zambia, ale podobne to vyzerá aj pre Nigériu, Keňu, Etiópiu, či Južnú Afriku. Zimbabwe naopak reprezentuje tie nešťastné krajiny, ktorým sa tento prechod do rastového režimu nepodaril, krajiny, pre ktoré stratené desaťročia trvajú aj naďalej: Niger, Stredoafrická Republika, alebo Demokratická Republika Kongo.
Ako je teda možné, že Botswana má o toľko lepšiu politickú kultúru než jej susedia? Ako sa napríklad líši od susedného Zimbabwe, ktorého hlavným vývozným artiklom sú predovšetkým Jóbove zvesti?
Aby sme na otázku odpovedali, pozrieme sa bližšie na miestnu históriu.
---
6. septembra 1895 zakotvil zaoceánsky parník Tantallon Castle v Plymouthe na južnom pobreží Anglicka. Traja africkí náčelníci, Khama z Ngwato, Bathoen z Ngwaketse a Sebele z Kwena, sa vylodili a nastúpili na rýchlik o 8:10 s konečnou zastávkou na Paddington Station v Londýne. Náčelníci prišli do Británie s konkrétnym poslaním: Zachrániť svoje, a päť ďalších Tswanských štátov, pred Cecilom Rhodesom.
[...]
Náčelníci vedeli, že ak sa územia dostanú pod Rhodesovu kontrolu, očakávajú ich len katastrofy a vykorisťovanie. Hoci Rhodesa nedokázali poraziť vojensky, boli odhodlaní bojovať s ním akýmkoľvek spôsobom, čo mali k dispozícii. Rozhodli sa pre menšie zlo: Radšej silnejšiu britskú kontrolu než pripojenie k Rhodesovmu impériu. [...] Odcestovali teda do Londýna presvedčiť kráľovnú Viktóriu a Josepha Chamberlaina, v tej dobe ministra kolónií, aby prevzali väčšiu kontrolu nad Bechuanalandom [dnešnou Botswanou] a ochránili ho tak pred Rhodesom.
--- Acemoglu, Robinson: Why Nations Fail
Cecil Rhodes zbohatol na diamantových baniach v Južnej Afrike. Roku 1888, vo veku 35 rokov, už vlastnil všetky diamantové bane v krajine a svoju pozornosť obrátil na sever. Od britskej vlády získal koncesiu pre svoju Britskú Juhoafrickú Spoločnosť (BSAC), ktorá mu umožňovala vládnuť, prevádzkovať políciu a uzatvárať nové zmluvy s domorodými náčelníkmi od rieky Limpopo na severe dnešnej Južnej Afriky až po veľké jazerá v strede kontinentu.
Výsledkom bol vznik nového štátu, Rhodézie, dnešného Zimbabwe. Tým, že Rhodes celú akciu ako aj celý rhodézsky administratívny aparát platil z pôžičiek proti svojim budúcim ziskom (britské ministerstvo kolónií na to nemalo dosť peňazí) stal sa, hoci formálne išlo o britskú kolóniu, de facto vládcom celej krajiny.
Podobným spôsobom ovládol Severnú Rhodéziu, dnešnú Zambiu. Jeho cieľom bolo vytvoriť súvislý pás britských kolónií od Kapského Mesta až po Káhiru.
A ďalší na rade bol Bechuanaland, dnešná Botswana.
Je to práve v tejto chvíli, keď sa tswanskí náčelníci vydávajú do Londýna. Keď sa tam stretli s ministrom kolónií Chamberlainom, ten bol k ich požiadavkám ústretový. Bechuanaland nemal pre britov žiadnu veľkú cenu, jediné, na čom Chamberlainovi skutočne záležalo, bola tamojšia britmi postavená železnica. Na druhý deň britské ministerstvo vysvetľuje dosiahnutú dohodu:
Každý z troch náčelníkov bude mať krajinu, v ktorej bude vládnuť pod ochranou Kráľovnej tak, ako doposiaľ. Kráľovná určí úradníka, ktorý bude sídliť na ich území. Náčelníci budú vládnuť svojmu ľudu rovnako ako doteraz.
Bechuanaland sa stal formálnou britskou kolóniou a Rhodesovi sklapli zuby naprázdno. Ale zároveň, keďže Briti nemali záujem oblasť sami spravovať, zostala situácia pre miestne obyvateľstvo vlastne nezmenená.
Tswanskí náčelníci sa od tej chvíle aktívne bránili akémukoľvek pátraniu po nerastnom bohatstve. Dobre si totiž uvedomovali, že ak by sa v zemi čokoľvek našlo, znamenalo by to koniec ich nezávislosti.
Náčelníci mali totiž niečo cenné, čo chránili pred Rhodesom a potom pred britskou nepriamou vládou. V devätnástom storočí Tswanské štáty vytvorili základnú sadu politických inštitúcií. Tieto vykazovali, podľa štandardov subsaharskej Afriky, nezvyčajnú mieru politickej centralizácie a procedúr pre spoločné rozhodovanie, ktoré sa dajú chápať ako zárodočná, primitívna forma pluralizmu. Rovnako ako Magna Charta [v Anglicku] dala barónom možnosť zúčastňovať sa na politickom rozhodovacom procese a zaviedla isté obmedzenia pre konanie anglických monarchov, politické inštitúcie Tswanov, predovšetkým kgotla, podporovali politickú participáciu a obmedzovali moc náčelníkov. Juhoafrický antropológ Isaac Schapera opisuje fungovanie kgotly takto: "Všetky záležitosti kmeňovej politiky sa nakoniec prejednávajú pred zhromaždením všetkých dospelých mužov v náčelníkovej kgotle (poradnom mieste). Tieto zhromaždenia sa konajú často ... medzi témami, ktoré sa prejednávajú ... sú kmeňové spory, hádky medzi náčelníkom a jeho príbuznými, zavádzanie nových daní, nové verejné práce, vyhlasovanie nových rozhodnutí náčelníka ... nechýbajú príklady, keď zhromaždenie rozhodlo proti prianiam náčelníka. Keďže tu každý môže prehovoriť, tieto zhromaždenia mu umožňujú zistiť názory ľudí a tým zas dávajú možnosť predniesť svoje sťažnosti. Ak to príležitosť vyžaduje, on a jeho poradcovia môžu začať vážne konať, pretože ľudia sa len zriedka boja otvorene a úprimne prehovoriť."
--- ibid.
Pre Acemoglua a Robinsona, čerstvých nositeľov Nobelovej ceny za ekonomiku, stelesňuje Rhodes ako banský magnát "extraktívne inštitúcie" a domorodý tswanský systém zas "inkluzívne inštitúcie".
Tvrdia, že to, či je dnes bývalá kolónia bohatá, alebo chudobná závisí od toho, či bolo pre Európanov bezpečné sa v nej usadiť. Okolo rovníka, v oblastiach zamorených tropickými chorobami sa Európania neusadzovali a namiesto toho tu vybudovali systém extraktívnych inštitúcií založený na drancovaní miestnych zdrojov - či už išlo o nerastné bohatstvo v Afrike, alebo pestovanie cukrovej trstiny v Karibiku - a vyvážaní zisku do materskej krajiny. Zisk sa neinvestoval na mieste a krajina tak zostávala rovnako chudobná ako bola.
V miestach, kde bolo podnebie priaznivé, v miernom pásme, v Spojených Štátoch, Kanade, alebo Austrálii, sa Európania naopak usadili a vybudovali tam inkluzívne inštitúcie. Inštitúcie, ktoré chránili majetkové práva, umožňovali občanom zúčastňovať sa na hospodárstve a tvoriť pre seba zisk. Tým dali každému dôvod snažiť sa zvýšiť produktivitu. Vyššia produktivita znamená vyššie príjmy a tie človeku aj zostanú, namiesto toho, aby sa vyviezli niekam za hranicu.
Prisťahovalec do Ameriky si takto otvorí dielňu, či obchod. Robotník v rhodézskej bani si však nikdy nezaloží odevnú manufaktúru, ani otrok na karibskej plantáži nikdy nevymyslí parný stroj. Krajina založená na extraktívnych inštitúciách síce produkuje zisk, ten sa však odsáva preč a krajina sa nijako sa nerozvíja.
Ako príklad extraktívnej inštitúcie sa pozrime na obchodnú radu pestovateľov kakaa, ktorú Briti zaviedli v Sierra Leone. Išlo o monopson, monopolného nákupcu kakaa. Ten mali síce teoreticky slúžiť ako forma poistenia pre roky, keď bola cena kakaa nízka, v skutočnosti to však bola forma zdanenia pestovateľov. Farmári boli nútení predávať svoju úrodu obchodnej rade, ale dostávali od nej len polovicu z ceny na svetových trhoch. Zvyšná polovica išla britom.
Keď sa krajina vymanila z pod koloniálnej nadvlády, mnohí očakávali, že sa situácia zlepší. Lenže keď sa dostal k moci Siaka Stevens, obchodné rady nielenže nezrušil, naopak, ponechal ich, len farmári teraz nedostávali z trhovej ceny polovicu, ale len úbohých 10%. Tak isto dopadol britský systém nepriamej vlády cez miestnych náčelníkov. Stevens ho ponechal, pretože mu - rovnako ako Britom - dával možnosť ovládať aj vidiecke oblasti. Aj monopol na ťažbu diamantov fungoval po dosiahnutí nezávislosti rovnako ako za Britov.
Extraktívne inštitúcie, keď už raz existujú, majú sklon pretrvávať. Stávajú sa žiaducim zdrojom, o ktorý bojujú politické elity, či už zahraničné, alebo domorodé. Tie z nich bohatnú a nemajú žiaden záujem ich rušiť.
Botswana teda zabránila rozkladu vlastných politických inštitúcií, ale to len za cenu toho, že nevybudovala nič, čo by mohlo vyvolať koloniálny chtíč. Zostala tak rovnako chudobná ako predtým. Keď roku 1966 získala nezávislosť, mala celkom dvanásť kilometrov dláždených ciest, dvadsaťdva absolventov vysokej školy a asi sto ľudí so stredoškolským vzdelaním.
Na druhej strane však nemala ani žiadne extraktívne inštitúcie, ktorých by sa miestni podnikavci mohli zmocniť, podobne ako to urobil ako Siaka Stevens v Sierra Leone. Botswana bola ešte stále národom pastierov dobytka pod vedením miestnych náčelníkov, držaných pod kontrolou lokálnymi zhromaždeniami.
A tiež na rozdiel od Slovenska v 90. rokoch, kde sa z drobného zločinu stal organizovaný zločin a ten potom z časti zaplnil mocenské vákuum po páde Komunistickej Strany, v Botswane žiadne politické vákuum nevzniklo. Vďaka dohode s Chamberlainom fungoval miestny politický systém tradičným spôsobom a získanie samostatnosti na tom nič nezmenilo.
Naopak, nový štát tieto inkluzívne, proto-demokratické inštitúcie ďalej rozvíjal. Keď sa napríklad plánovalo nové administratívne centrum, Gaborone, súčasťou plánu boli aj nové kgotly.
Súbežne s tým sa zavádzal nový, moderný politický systém, založený na britskom, konali sa voľby, vymáhalo sa právo na súkromný majetok a vznikli inštitúcie, ktoré zabezpečovali makroekonomickú stabilitu.
Nikdy tu nenastala občianska vojna, ani vojenská intervencia.
Acemoglu a Robinson dodávajú:
Nič z toho nepopiera úlohu náhody v histórii. Veci v Anglicku [po roku 1688] by dopadli veľmi inak, ak by sa vodcovia parlamentu a nový kráľ pokúsili využiť Slávnu Revolúciu na to, aby si uzurpovali moc. Podobne by to dopadlo aj v Botswane, ak by nemala šťastie na vodcov ako boli Seretse Khama a Quett Masire, ktorí sa rozhodli bojovať o moc vo voľbách namiesto toho, aby rozvracali volebný systém, ako to urobilo toľko vodcov nových nezávislých štátov v subsaharskej Afrike.
Seretse Khama sa stal prvým prezidentom a funkciu zastával až do roku 1980. Bol to vnuk náčelníka Khamu, ktorý roku 1895 navštívil kráľovnu Viktóriu. Vyštudoval tiež v Anglicku, v Oxforde a domov sa dokonca vrátil s anglickou manželkou.
Najvážnejšou výzvou Khamovej vláde bolo objavenie diamantov roku 1967. Šťastnou zhodou okolností sa nálezisko nachádzalo na území kmeňa Ngwato, ktorého bol Khama dedičným náčelníkom. Predtým, ako bol objav zverejnený, postaral sa Khama o to, aby bol prijatý zákon, že nerastné bohatstvo nepatrí kmeňu, na ktorého území sa nachádza, ale celému národu.
Tento nesebecký čin v budúcnosti zabránil kmeňovým konfliktom, ktoré tak často v iných afrických krajinách sužujú krajiny s nerastným bohatstvom (krvavé diamanty) a umožnil, aby sa zisky z diamantov využili nie na vzájomný boj medzi kmeňmi, ale na budovanie infraštruktúry, zdravotníctva a vzdelávania.
Ďalším dôležitým krokom bola politická centralizácia. Tým, že sa v školách začali vyučovať len dva jazyky, Angličtina a Setswana, je dnes Botswana pomerne homogénna krajina bez kmeňových konfliktov. Ale nebolo to tak vždy. V sčítaní z roku 1946 sa napríklad len 20% obyvateľov oblasti kmeňa Ngwato považovalo za Ngwatov. Zavedenie spoločného úradného jazyka potrebné pre homogenizáciu štátu, ktoré by inde vyvolalo násilný odpor prešlo bez veľkých problémov vďaka inkluzívnym inštitúciám. Keďže každý sa mohol osobne zúčastniť kgotly a podieľať sa na rozhodovaní, nevznikol dojem, že sa tu nejakej etnickej skupine upierajú jej práva.
Na nasledujúce pol storočie sa Botswana stala jednou z najrýchlejšie rozvíjajúcich sa krajín na svete.
---
Dnešnú politickú situáciu je ťažké na diaľku zhodnotiť. Noviny píšu len o škandáloch, napríklad, ako bol bývalý prezident Ian Khama, syn Seretse Khamu, po tom čo Masisiho kritizoval za autoritárske tendencie, obvinený z držania ilegálnych zbraní a niekoľko rokov už žije v exile v Južnej Afrike. O bežnom, každodennom politickom živote je ťažké sa veľa dozvedieť. Situáciu neuľahčuje ani to, že miestni tweetujú v zvlášnej zmesi setswany a angličtiny.
Nie sme tu však úplne stratení, pretože máme ekonomické dáta!
Tu je graf, ktorý je ako päsť na oko:
To je prvá časť skladačky. Botswana nevyváža takmer nič okrem diamantov a hovädzích koží, diamanty však hovädzie kože silne zatieňujú. Diamanty sú tiež, mimo vývozu, zodpovedné aj za cca 40% štátnych príjmov.
O nutnosti diverzifikovať hospodárstvo sa hovorí už prinajmenšom desaťročie. Tu je napríklad správa Svetovej Banky z roku 2009:
Súčasná kríza poskytuje určité okno do budúcnosti, keď výnosy z diamantov už nebudú tvoriť hlavnú oporu Botswanského hospodárstva. Potreba diverzifikovať ekonomiku, aby tak nezávisela na nerastnom bohatstve by len ťažko mohla byť naliehavejšia. Kľúčovou prioritou Botswany je preto diverzifikácia hospodárstva s cieľom vytvoriť pracovné príležitosti potrebné na pozdvihnutie občanov z chudoby a zníženie nerovnosti.
Iným pohľadom na ten istý problém je zamestnanosť podľa sektoru:
Ťažobný priemysel, ktorý produkuje väčšinu zisku, zamestnáva len málo ľudí (oranžová krivka). Tak ako kedysi v rozvinutých krajinách, podiel obyvateľstva, ktorý pracuje v poľnohospodárstve (zelená krivka) dlho prudko padal. Ale kým na západe sa dnes pohybuje niekde okolo 1,5%, v Botswane sa tento proces začiatkom 90. rokov zastavil. 40% obyvateľstva sú stále farmári. A to nie preto, že by Botswana potrebovala toľko farmárov, alebo že by obyvateľstvo malo obrovský plezír z pasenia kráv, ale preto, že iné možnosti veľmi neexistujú.
Jediný sektor, ktorý rastie, sú služby (modrá), aj to na úkor stavebníctva (červená). A ak sa nestavia, nie sú to pre diverzifikáciu dobré správy.
Druhým kusom skladačky, potrebným na pochopenie dnešnej situácie v Botswane, je ekonomika diamantov.
---
Celosvetový monopol na diamanty drží už sto rokov De Beers, juhoafricko-britská korporácia, ktorú založil náš starý známy, Cecil Rhodes.
V princípe ide o podobný podnik, ako je OPEC, kde krajiny vyvážajúce ropu udržujú vysokú cenu tak, že obmedzujú ťažbu. Trh s diamantmi je však oveľa problematickejší ako trh s ropou. Za prvé preto, že ak pominieme priemyselné diamanty (rezanie, leštenie, mazadlá), ide o luxusný tovar, dopyt po ktorom nie je daný jeho praktickou užitočnosťou, ale len tým, či ľudia veria, že ide skutočne o luxus. Za druhé preto, že predaná ropa sa zúžitkuje, stratí sa z trhu a vytvorí tak dopyt po ďalšej rope. Predané diamanty však zostávajú a hrozí tak, že sa stanú zdrojom druhotnej ponuky, ktorú už De Beers nebude mať pod kontrolou.
De Beers je v oveľa ťažšej situácii ako OPEC a to, že pri po celé desaťročia pri stále sa zvyšujúcej ťažbe diamanty neklesli na úroveň polodrahokamov, je tak o to pôsobivejšie.
Na jednej strane to vyzerá, že majú naozaj schopných vyjednávačov. Do kartelu sa im podarilo zapojiť aj Sovietsky Zväz, čo napríklad OPEC nikdy nedokázal.
Na druhej však strane dokážu udržiavať vysoký dopyt niečim, čo vyzerá skôr ako čierna mágia...
Kúzelník Darren Brown sa špecializuje na ovplyvňovanie ľudí. V jednom triku sa stretne s človekom, ktorého dopredu požiadal, aby si na lístok napísal, čo chce na narodeniny. Brown sa s ním chvíľu rozpráva, potom sa ho spýta, aký darček by si prial. Muž odpovedá, že samozrejme BMX bicykel. Túži po ňom už od detstva. Spolu potom rozbalia veľkú, mašľou previazanú krabicu v štúdiu a skutočne, v krabici je krásny, nový bicykel! Diváci žasnú nad tým, ako mohol kúzelník dopredu vedieť, čo si bude jeho hosť priať. Brown sa ešte raz uistí, že nikdy nechcel nič iné než ten bicykel a potom ho požiada, aby prečítal, čo si pred predstavením napísal na lístok. Na lístku stojí: "Kožená bunda."
De Beers prevádzkuje podobný trik, lenže v globálnom rozsahu. Nejakým záhadným spôsobom sa jej darí presvedčiť ľudí - a to napriek tomu, čo im hovorí zdravý rozum - že chcú a že vlastne vždy chceli diamanty.
Reklamná agentúra najatá De Beers vo svojom strategickom pláne z roku 1947 píše:
Máme tu čo do činenia s problémom masovej psychológie. Snažíme sa... vytvoriť tradíciu diamantového zásnubného prsteňa - urobiť z neho psychologickú nevyhnutnosť schopnú úspešne konkurovať na maloobchodným úžitkovým tovarom a službám...
De Beers v súlade s týmto plánom potreboval pre diamanty slogan, ktorý by vyjadroval ako romantiku zásnub, tak aj legitímnosť manželstva:
Copywriter N. W. Ayer prišiel so sloganom "Diamant je navždy", pod obrázkom dvoch mladých milencov na svadobnej ceste. Aj keď sa diamanty v skutočnosti dajú rozbiť, rozštiepiť, odfarbiť alebo spáliť na popol, tento koncept večnosti dokonale vystihol magické vlastnosti, ktoré chcela reklamná agentúra prisúdiť diamantom. Do roka sa "Diamant je navždy" stalo oficiálnym mottom De Beers.
Reklamná agentúra však ide hlbšie a načiera do studnice sociologickej klasiky. Navrhuje aplikovať na trhu s diamantmi myšlienku Thorsteina Veblena, z jeho knihy "Teória záhalčivej triedy", totiž to, že ľudí pri nákupoch nemotivuje úžitok, ktorý môžu s diamantov získať, ale "ostentatívny konzum".
Veblen v knihe píše o tom, ako si ľudia často kupujú drahé veci nie preto, že ich potrebujú, ale preto, aby tým ostatným ukázali, že si to môžu dovoliť a získali tak spoločenský status. Ak si človek kúpi Ferrari, nerobí to preto, že sa potrebuje preháňať po diaľnici rýchlosťou 300 km/h, ale preto, aby o ňom ostatní zmýšľali ako o niekom, kto si môže dovoliť Ferrari.
Nám menej blízky, ale na podobnom princípe založený zvyk medzi indiánmi amerického severozápadu je tzv. "potlač", oslava, kde sa mocní muži pretekajú v tom, že ničia vlastný majetok. V snahe ukázať, ako si to môžu dovoliť, hádžu do ohňa kanoe a pália celé sudy oleja.
Drahý diamantový prsteň sa takto môže stať všeobecne vyhľadávaným symbolom osobného a rodinného úspechu.
V skutočnosti je však psychológia diamantového prsteňa ešte subtílnejšia:
Zdá sa, že ženy veria, že na prijatí diamantového daru je niečo nevhodné. V rozhovoroch hovorili o veľkých diamantoch ako o "honosných, krikľavých, prehnaných". Štúdia však zistila, že "skryté v negatívnych postojoch... leží to, čo je pravdepodobne hlavnou hnacou silou dopytu po diamantoch. Diamanty sú tradičným a ostentatívnym signálom statusu, postavenia a úspechu." Poznamenáva napríklad: "Žena môže ľahko cítiť, že diamanty sú 'vulgárne', ale aj napriek tomu bude nadšená, ak dostane diamantový šperk." Prvok prekvapenia, aj keď je predstieraný, hrá pri prijímaní diamantového daru rovnakú úlohu ako podobný nesúlad pri bežnom sexuálnom zvádzaní: Umožňuje žene predstierať, že sa aktívne nezúčastnila na rozhodovaní. Zachová si tak svoju nevinnosť - aj diamant.
Tu však do hry vstupuje druhý cieľ De Beers: Raz kúpené diamanty by sa už nikdy nemali dostať späť na trh. Ak by trh zaplavili diamanty z druhej ruky, cena by nevyhnutne skolabovala.
A tu nám slogan "diamant je navždy" jemne naznačuje, že diamantový prsteň je symbolom lásky a akýkoľvek pokus vymeniť ho za doláre vyvoláva odpor a znechutenie. Ide o tabu kopromis, kde výmena posvätnej hodnoty za svetskú sa pociťuje ako neakceptovateľná.
Vlastníctvo diamantov istým spôsobom pripomína tzv. ceremoniálne peniaze, ktoré sa zvykli používať v niektorých spoločnostiach pri dôležitých spoločenských transakciách, ako boli svatby, dedičstvo, politické dohody, na znak spojenectva, alebo ako výkupné za padlých v boji. Vymeniť ich za bežné peniaze bolo tabu.
Antropológ David Graeber niekde spomína, že keď sa v istom kmeni začali používať bežné peniaze, za aké sa kupujú potraviny, na pôvodne ceremoniálne účely, vyvolalo to v spoločnosti napoly podvedomé obavy z ľudožrútstva. Kúpiť si nevestu za potravinové peniaze znamenalo zmeniť ju istým spôsobom potravinu.
Graeber bol veselý chlapík, ale príliš náchylný doplniť si výmysly tam, kde mu chýbali fakty, navyše ho citujem z hlavy, takže tejto historke absolútne neverte.
Ilustruje to však niečo, o čom máme tak či tak istú intuitívnu predstavu: Ak nápadník daruje svojej vyvolenej namiesto diamantového prsteňa tlstú obálku z bankovkami, niečo sa zdá byť v neporiadku. Obdarovaná asi nemá obavy, že ju budúci manžel plánuje zožrať, obálka v nej však napriek tomu vyvolá isté znepokojenie.
Príkladom ceremoniálnych peňazí sú napríklad veľké kamene Rai z ostrovov Yap v Mikronézii. Tieto kamene boli vytesané z vápenca, ktorý sa ťažil len na istých ostrovoch a tak získať takýto kameň znamenalo zložitú námornú prepravu na malých domorodých člnoch. To kameňu dávalo jeho cenu.
Hoci sa vlastníctvo konkrétneho kameňa mohlo meniť, samotný kameň sa kvôli jeho hmotnosti a nebezpečenstvu poškodenia presúval len zriedka. Fyzická poloha kameňa teda často nebola dôležitá: Vlastníctvo bolo založené na spoločnej dohode a bolo ho možné meniť aj bez fyzického prístupu ku kameňu. Každý veľký kameň mal ústnu históriu, ktorá zahŕňala mená predchádzajúcich majiteľov. V jednom prípade veľký kameň Rai, ktorý prepravovali na kanoe, padol na morské dno. Hoci ho už nikto nikdy nevidel, všetci súhlasili s tým, že Rai tam stále musí byť, takže sa s ním ďalej obchodovalo ako s akýmkoľvek iným kameňom.
--- Wikipedia
A do tejto psychológie sa snaží napasovať De Beers. To, že sú diamanty "posvätné" im umožňuje vytvoriť trh, kde sa diamanty nedajú bez vážnej straty predať, ale tento fakt, navzdory celej ekonomickej teórii efektívneho trhu ("trhová cena zohľadňuje všetky verejne dostupné informácie") nespôsobuje pokles ceny:
Predaj diamantov môže byť mimoriadne frustrujúcim zážitkom aj pre súkromníkov. Napríklad roku 1978 sa istá bohatá žena v New Yorku rozhodla predať diamantový prsteň, ktorý si pred dvoma rokmi kúpila od Tiffany za 100 000 dolárov. Zisk plánovala použiť na to, aby si kúpila náhrdelník z perál, ktorý sa jej páčil. Čítala o "diamantovom boome" v časopisoch a dúfala, že by na tom mohla zarobiť. Namiesto toho jej predajca vysvetlil, a zdalo sa, že je mu to trochu trápne, že Tiffany má "prísne predpisy proti spätnému nákupu diamantov." Ubezpečil ju však, že diamant je mimoriadne cenný a navrhol jej iné klenotníctvo na Piatej Avenue. Žena chodila od jedného klenotníka ku druhému a pokúšala sa predať svoj diamant. Jeden obchod jej ponúkol, že ho vymení za iný šperk a dvaja ďalší klenotníci zas navrhli, že diamant prijmú "na komisiu" a zaplatia jej podiel z toho, za čo ho predajú. Ale nikto z poltucta klenotníkov, ktorých navštívila, jej za jej 100 000 dolárový diamant neponúkol hotovosť. Nakoniec to vzdala a diamant si nechala.
---
Z tohto zvláštneho trhu teda získava Botswana väčšinu svojich peňazí. Jej hospodárstvo je tak do veľkej miery závislé na tom, ako táto čierna mágia De Beers funguje. A práve tá začína v poslednom desaťročí vynechávať.
Predaj surových diamantov v spoločnosti Debswana Diamond Company klesol v prvých deviatich mesiacoch roku 2024 približne o 52%, ako ukazujú údaje, ktoré v utorok zverejnila botswanská centrálna banka, keďže pokles na globálnom trhu s diamantmi pretrvával. [...] Za prvé tri kvartály predala Debswana diamanty v hodnote 1,53 miliardy dolárov v porovnaní s 3,19 miliardami v rovnakom období minulého roka.
Dôvodom ja nástup umelých diamantov.
Tie sa prvý krát podarilo vyrobiť už roku 1955. Išlo vtedy o trochu guerillový projekt Howarda Halla, zamestnanca General Electric, ktorý na ňom pracoval viac-menej proti vôli vlastných nadriadených. Neustále mal problémy s financovaním, prístroje sa tu vyrábali na kolene, pracoval so starým hydraulickým lisom, z ktorého stále tiekla voda. Gumáky, vedro a mop patrili k jeho bežným pracovným nástrojom.
Keď sa nakoniec dostavil úspech, bolo to prekvapením pre všetkých zúčastnených. Firma následne zdvihla Hallovi plat o 10%. Dostal tiež sporiteľnú poukážku na desať dolárov.
Tieto diamanty však boli malé, merali tisícinu milimetra, a tak neboli pre klenotnícky priemysel žiadnou hrozbou.
Chémia výroby diamantov pri vysokých teplotách a tlakoch je fascinujúca sama osebe, ale tu nemáme čas ani priestor sa do nej ponárať. Aby sme ocenili jej kontraintuitívnosť, povedzme si len, že uhlík tu figuruje vo forme kvapaliny a ako rozpúšťadlo sa používa železo.
Technologický pokrok sa však nezastavil. Dnes dokážeme vyrobiť diamanty stále väčšie, čistejšie a pravidelnejšie ako tie prírodné.
Konkurencia medzi výrobcami diamantov a technologickým pokrokom vo výrobe diamantov znamená, že laboratórne diamanty nedajú odlíšiť od ťažených diamantov, ale stoja oveľa, oveľa menej – a cena klesá. V roku 2016 stál jednokarátový takmer bezfarebný okrúhly briliantový diamant vypestovaný v laboratóriu 5 440 dolárov. Podľa diamantového analytika Paula Zimniskyho stál v roku 2024 ten istý kameň 1 325 dolárov. (Cena ekvivalentného vyťaženého diamantu klesla zo 6 538 USD na 5 035 USD.) V posledných rokoch predaj laboratórnych diamantov začal predbiehať ťažené diamanty. Prieskum The Knot medzi takmer 10 000 pármi zosobášenými v roku 2023 ukázal, že laboratórne diamanty tvorili 46 percent zásnubných prsteňov (v porovnaní s 39 percentami, ktoré sa rozhodli pre vyťažený diamant), čo je nárast oproti 12 percentám v roku 2019.
Botswana tak stojí pred vážnym problémom. Hoci dobré inštitúcie zabezpečujú, že zisk z diamantov sa využíva k prospechu všetkých, doposiaľ to nijako nepomohlo pri diverzifikácii hospodárstva.
Jednou z myšlienok je postúpiť vyššie v spracovateľskom reťazci a brúsiť diamanty priamo v krajine. To však naráža na problémy, aké poznáme aj z iných rozvojových krajín:
Gothi [majiteľ miestnej brusičskej dielne] však dodal, že ho pomerne slabé vzdelanie jeho zamestnancov znepokojuje viac než širšia ekonomika. Botswanský priemysel na spracovanie diamantov zamestnáva 4 000 pracovníkov, ktorí nedokážu držať krok s konkurenciou v tradičných spracovateľských centrách, akými sú India, Belgicko a Izrael, a to čiastočne preto, že tieto krajiny brúsia diamanty oveľa dlhšie ako Botswana. Tento hendikep je však spôsobený aj tým, že botswanská vláda málo investuje do školenia brusičov diamantov. Spoločnosti ako KGK, ktorá má svoje sídlo v Hong Kongu, môžu v Botswane vyrábať len za pomoci technológie, ktorá dáva slabo vyškoleným zamestnancom inštrukcie na obrazovkách. "Ak prídem o jedného pracovníka v Indii, na druhý deň mám k dispozícii ďalších dvadsať,“ povedal Gothi: "Ak niekoho stratím tu, vyškoliť náhradu trvá roky." KGK doteraz vyškolila 300 zamestnancov. Najcennejšie kamene v jeho továrni však stále režú robotníci z Indie.
V dôsledku napätej finančnej situácie v krajine sa nezamestnanosť zvýšila na viac ako 27%, pričom nezamestnanosť mladých presahuje 45%. Štátni zamestnanci dostávajú platy oneskorene. A toto všetko bolo témami v nedávnych voľbách a v konečnom dôsledku viedlo k zmene vlády.
Teraz nám zostáva len sledovať, či botswanský demokratický systém zapracuje tak, ako v to pri demokraciách dúfame. Či nová vláda príde na spôsob ako hospodárstvo diverzifikovať, alebo či krajina v budúcnosti bude zdieľať neveselý osud iných, menej demokratických, afrických krajín.
---
Zdroje:
Acemoglu, Robinson: Why Nations Fail
https://www.theatlantic.com/past/issues/82feb/8202diamond1.htm
https://worksinprogress.co/issue/lab-grown-diamonds/
https://twitter.com/pseudoerasmus/status/1820504762472665355
