Môj článok spred pár dní o efektívnom altruizme, teda o názore, že prostriedky na dobročinnosť je treba vynakladať tak, aby bolo výsledkom čo najviac dobra bol nečakane populárny a v diskusii, ako to už pri tejto téme býva pravidlom, sa vyskytol názor, že vynakladať prostriedky efektívne je fajn, ale na Slovensku, nie v Afrike. A to bez ohľadu na to, že rovnaké peniaze môžu v Afrike zachrániť viac životov ako na Slovensku.
Pre niekoho je pomáhať predovšetkým doma tá najprirodzenejšia vec na svete. Pre iného ide o štyri stratené životy a teda o bezohľadnú krutosť. Pre väčšinu je to zložitá morálna dilema.
Roku 2003 sa v Los Angeles rútilo 31 neovládateľných vagónov po trati, na ktorej sa blížil osobný vlak plný ľudí. Dispečeri mali možnosť prehodiť výhybku tak, že vagóny by sa nezrazili s prichádzajúcim vlakom, ale namiesto toho by vleteli do riedko osídlenej obytnej štvrte. Rozhodli sa to urobiť. Vlak sa v obytnej štvrti vykoľajil a spôsobil tam trinásť ľahších zranení.
A čo vy? Prehodili by ste výhybku? Ak áno, patríte medzi 90% ľudí, ktorí by to urobili.
Prieskum, ktorý prišiel s číslom 90% použil zjednodušenú verziu, tzv. električkový problém. V probléme sa vlak rúti na päť ľudí priviazaných na koľajniciach. Prehodením výhybky pošlete vlak na koľaj, kde je priviazaný len jeden človek.
Výskumníci predložili ľuďom aj iný problém: Vlak sa opäť, tak ako v predošlom prípade, rúti po koľaji, kde je priviazaných päť ľudí. Vy stojíte na moste nad železnicou a zhodou okolností ide okolo tučný muž. Môžte ho zhodiť z mosta, kde svojou váhou zastaví vlak a zachránite tak tých ľudí na koľajniciach. Urobíte to?
Tu väčšina ľudí odpovedá že nie, neurobili by to.
Lenže prečo? Situácia je predsa rovnaká ako predtým. Stále tu stojí jeden život proti piatim životom.
Alebo, aby sme sa vrátili k pôvodnej téme, teda k zachraňovaniu detí, predstavte si, že horí dom. V jednej miestnosti je dieťa, v druhej obraz od Picassa. Máte čas zachrániť len jedno z nich. Môžte buď zachrániť dieťa, alebo zachrániť obraz, potom ho predať a zo získaných peňazí zachrániť päť detí. Urobíte to?
Nie, asi nie.
Výskum z roku 2001, kde výskumníci kládli podobné otázky ľuďom pod magnetickou rezonanciou, ukázal, že pri problémoch, kde ide o "neosobnú" dilemu, ako je prehodenie výhybky, sa aktivujú časti mozgu spojené s racionálnym uvažovaním. Ak ide o "osobnú" dilemu, ako či zhodiť tučného muža s mosta, aktivujú sa oblasti spojené s emóciami.
A podobne je to pri našej dileme s charitou na Slovensku a v Afrike. Ak otázka stojí, či peniaze poslať do Botswany, alebo do Ugandy, Slovák, ktorý nikdy nevidel dieťa ani z jednej krajiny, chce za svoje peniaze urobiť čo najviac dobra a celkom racionálne sa rozhodne a pre chudobnú Ugandu a nie pre bohatú Botswanu.
Akonáhle však stojí Uganda proti Slovensku, spomenie si na Jožka a Vierku a všetky slovenské deti, ktoré pozná a rozhodne sa pre Slovensko.
Urobiť to je ľudské. A ani žiaden efektívny altruista by asi nezachránil radšej obraz ako dieťa. Nie, nie je to rozumné, ale je to ľudské.
A na odľahčenie ťažkej témy, pozrite sa ako električkový problém rieši dvojročné dieťa.
