Tí, ktorí ma poznajú dlho, si možno všimli, že moje komenty na social media sú iné ako predtým. Otvorene kritický som bol vždy, zmenil sa však predmet kritiky. Možno si niektorí hovoríte wtf. Keďže je mi jasné, že sa skutočný význam často stratí v rýchlosti konzumácie obsahu, skúsim vysvetliť moje nastavenie podrobnejšie tu,
TUNEL 1
Žijeme vypätú dobu, ktorú charakterizuje pretlak informácií. Je ich veľa, nestíhame ich spracovať, ťažko sa v nich orientujeme. Preto sa snažíme zachytiť len rýchlo headlines, a preto nám médiá ponúkajú bombastické titulky. Ľahšie sa pamätajú.
Social media tvoria dnes náš kľúčový lievik informácií. Prakticky rozhodujú o tom, čo si myslíme. Cez algoritmy nám podsúvajú informácie, ktoré by nám mohli byť blízke. A to je pasca. V praxi to znamená, že čím menej máme názorovo rôznorodých kontaktov na FB/IG/LI/Twitteri, tým je väčšie riziko, že nekriticky podľahneme nejakému názorovému prúdu, prípadne priamo propagande. Prirodzene do tejto pasce „spadli“ najprv starší ľudia, ľudia sociálne izolovaní, prípadne žijúci v menších urbanizáciách. Stačí, že niekoľko ich kontaktov začne šíriť (dnes aj pre priemerne vzdelaného človeka sofistikované) konšpiračné teórie, a hneď je v tom až po uši. Títo ľudia sa často nemajú dobre a Slováci sú za desaťročia v komunizmu, mečiarizme a ficizme naučení, „že sa o nich niekto postará“. Ale ono sa to reálne nedeje. Títo ľudia si potom vybíjajú svoju frustráciu na jedinom „demokratickom“ mieste – sociálnych médiách. Nemusíte byť atómovým fyzikom, aby ste takýmto ľuďom ponúkli, že budete ten, „kto sa o nich postará“ a podložíte to pár virtuálnymi buchnutiami do stola a na svete sú Kotleba, Kollár, Uhrík a koniec-koncov aj Matovič. Títo ľudia sú takí zúfalí, že sú ochotní počúvať aj Fica a vrátiť sa k nemu. Kecy o sociálnom štáte dokonca omieľali pred parlamentnými voľbami aj „páni bratislavskí podnikatelia“ z Progresívneho Slovenska. Nikto, absolútne nikto z politikov doteraz nemal gule na plné ústa povedať, že o 20 rokov nebude na štátne dôchodky a že zdravotný systém je reálne pred kolapsom (nie len tak virtuálne, ako tým opoziční politici pravidelne strašia), keďže štát platí za 3 milióny „svojich ľudí“ tak málo, že do pár rokov tá bublina praskne a zvyšní platcovia jednoducho nebudú vedieť pokryť celé náklady zdravotníctva. Čo je ale dôležité, títo obyčajní, zmanipulovaní ľudia sú OBETE. Sú to obete HRUBEJ PROPAGANDY.
CANCEL CULTURE
Jednoduchí ľudia sú obete. Čo však dostávajú? Najhrubšie nadávky (lúza, dezoláti, primitívi a horšie), útoky a posmešky od tých, ktorí si myslia, že „sú lepšie zorientovaní“. Slávila metóda urážok a útokov niekedy v histórii úspech? Sotva. Prečo by mala teraz? Sú však títo ľudia skutočne „lepšie zorientovaní“?
Jedným zo základných prvkov „lepšej orientácie“ je poznať a chápať argumenty protistrany (pozor, to neznamená súhlasiť!). Skutočne ich počúvajú „lepšie zorientovaní“? Vo svojom okolí sledujem z času na čas fenomén „cancel culture“. Nesúhlasím s názorom druhého, tak ho unfriendnem/unfollowujem. Dohnali ma emócie k striktnému názoru na konkrétnu tému? Vyhodím si z friendov každého, kto sa vyjadril inak. Áno, toto sa deje a deje sa to často.
Jednou vecou je v dnešnej dobe priam rituálny akt „odkamarátenia“. Druhou vecou je skupinová dynamika, ktorá v komunitách nastavených na „cancel culture“ panuje.
Pritakávanie si v diskusiách, hrdosť byť súčasťou „hnutia“, vnútorná túžba byť cool hlasitým/viditeľným dokazovaním svojho „členstva v cool klube“. Žiaľ, vo väčšine prípadov je to sprevádzané veľkou agresivitou prejavu, kde sa z argumentačnej diskusie stáva autoritatívny, arogantný výklad/kázanie (mám vyššie IQ, lepšiu slovnú zásobu, gramatiku a štylistku, prevalcujem ju/ho). Lebo poníženie „dezoláta“ (rozumej človeka s iným názorom) je vnímané ako absolútna výhra. „Zdanlivo“ stačí pritom na ňu len jediné – dať protistrane nálepku so silným buzzwordom na čelo. Absolútna výhra je jednofarebná a je veľmi opojná.
A keď na absolútnu výhru stačilo nula argumentov, na čo by niekto mal skladať poriadne podložené argumenty nabudúce? Veď sme silná komunita, držíme spolu, a keď oponenta „neubijem čapicou“ ja, urobia to ďalšie desiatky „parťákov.
A to je presne moment, keď sa z predátorov stávajú potenciálne (a ako ukážem neskôr, žiaľ aj reálne) obete. Strácajú totiž, rovnako ako „dezoláti“, kľúčovú vlastnosť – KRITICKÉ MYSLENIE.
Poďme si to ukázať na najväčšom aktuálnom slovenskom fenoméne – sociálnom fenoméne VALLO TEAM.
Verejná kritika primátora dostáva automaticky svoju nálepku – hejt (od kamarátov aj „hejtík“). Toto čarovné slovo zatvára mozgové závity a vecnú diskusiu, takže v komunite „Vallo pozitív“ znamená ultimátne víťazstvo. A tak akákoľvek snaha o vecnú diskusiu končí skôr, ako začala. A ty sa stávaš nepohodlným outsiderom, keďže si dovoľuješ spochybňovať Valla a s ním aj komunitu, ktorej členovia sú zároveň súčasťou Tvojej online/offline komunity.
„Vallo je fajn, najlepší primátor Bratislavy!“ Možno neuveríte, ale s týmto výrokom súhlasím. Na rozdiel od mnohých používateľov tohto výroku si ale intenzívne pamätám minimálne 5 primátorov, takže mám s čím porovnávať. Má ale táto veta byť argumentom do vecnej diskusie pri konkrétnej téme?
TUNEL 2
A teraz prichádza to najhoršie – TUNELOVÉ VIDENIE. Tu vstupuje do hry zbraň hromadného ničenia – propaganda. V prípade Valla od tých skutočne najlepších – PR agentúry Seesame a predovšetkým od jej majiteľky, Michaely Benedigovej, ktorá je zamestnaná priamo na magistráte ako „poradkyňa primátora v oblasti riadenia zmien, komunikácie, a tiež špecificky komunikácie rozvoja mesta“. V zozname poradcov na webe je uvedená ako prvá. Nie náhodou. Sám som pracoval v PR bezmála dekádu, vybudoval jednu z TOP10 agentúr a spolu viedol som trhovú dvojku. O to bolestnejšie je vidieť, ako dokonale je propaganda okolo primátora zvládnutá. Dlhé roky som sa trápil snahou nájsť jednoduchú definíciu PR, až prišiel Vallo a Seesame, ktorí priniesli jednoduchú odpoveď. Cieľom PR je tunelové videnie. A čo je vlastne tunelové videnie? Hodnotenie celku podľa pár detailov a neschopnosť/nevôľa hodnotiť komplexne, vrátane zapojenia kritického myslenia.
PRÍKLAD: Kľúčovou témou posledných komunálnych volieb v Bratislave (2018) bol žalostný stav ciest v meste. Dnes, po štyroch rokoch, je väčšina hlavných komunikácií (v správe magistrátu) v ešte žalostnejšom stave. Vyčíta to niekto Vallovi? Nie. Dokonca ani jeho protikandidát Kusý. Extrémne kvalitnou propagandou totiž v osobnom tuneli vnímania členov Vallovho fanklubu namiesto toho vidieť:
- opravené desiatky metrov (z desiatok kilometrov) ciest z emotívnych videí o tom, „ako sa to má cesta správne robiť, koľko centimetrov asfaltu tam treba dať, aké špeciálne obrubníky použili“ (čo z toho, že netušia, či tie „cool“ obrubníky plnia funkciu navyše, či pomer cena/výkon je lepší ako pri inývh možných riešeniach)
- nové, krásne, moderné nakúpené autobusy (púšťajú vodiči klímu v týchto busoch? Koľko vlastne tie autobusy stáli? Bolo to viac, alebo menej ako Belfiho predražené tendre za Ftáčnika a Nesrovnala?),
- nové bezbariérové obrubníky so značením pre nevidiacich (ktoré končí v kríkoch – príklad Krasňany)
- krásne platany pred tržnicou, ktoré spríjemňujú tieňom čakanie na MHD (budú spríjemňovať o pár rokov, keď dorastú, minimálne dovtedy však budú drahé dizajnové lavičky pod nimi okupovať bezdomovci a všetci sa tomu budeme prizerať)
Kvalita tunelového videnia je priamo úmerná kvalite a početnosti statusov s profi spracovanými a natextovanými videami a fotkami. Good job, MB + celý34(!)-členný komunikačný tím magistrátu(marketing + vzťahy s verejnosťou). Pre porovnanie, takýto veľký marketingový tím nemajú ani zďaleka najväčšie slovenské banky, či mobilní operátori! Všetko v duchu hesla politikov „Nie je dôležité, ako veci v skutočnosti sú, ale čo si myslia voliči“.
A bol tu ešte jeden geniálny PR ťah – zriadenie Metropolitného inštitútu, ktorý poslušne plní funkciu „odborného garanta“ v prípade ťažších tém, kde by nebolo dobré, aby si pán primátor špinil ruky a imidž.
Ak by sa niekto nebodaj rozhodol pýtať sa vyššie spomenuté kritické otázky, napríklad verejne na Vallom preferovaných sociálnych sieťach, bol by to vedomý pokus o reputačnú samovraždu. V lepšom prípade by dostal nálepku hejt/hejter, ktorá znamená automatickú stopku vecnej diskusie a ultimátnu prehru (v očiach komunity).
V horšom prípade je odvážlivec automaticky exkomunikovaný, pár priateľov si ho odstráni z priateľov, prípadne odfollowne. A pri ďalšej diskusii na tému spojenú s Bratislavou/magistrátom už má na chrbte veľkú stickerku HEJTER a stáva sa planktónom pre naštartovanú svorku.
Z toho vyplýva jediné – títo ľudia sa v princípe nelíšia od prvej skupiny. Sú rovnako OBETE, ale tentoraz SOFISTIKOVANEJ PROPAGANDY. Tá postupne vymazala KRITICKÉ MYSLENIE zo softvérov v ich hlavách. Sú obeťou šírenej propagandy tolerovanej médiami, negatívnej skupinovej dynamiky komunít/bublín umelo vytvorených sociálnymi sieťami.
PROFESORSKÉ, SELEKTÍVNE MÉDIÁ
Za zamyslenie stojí aj postoj médií. Denník N a SME, ktoré sú vnímané ako nositelia spoločenského kritického myslenia. Nepoužívajú síce pejoratívny slovník užívateľov sociálnych sietí, ale k ľuďom, obetiam primitívnej propagandy, sa stavajú, najslušnejšie povedané, „profesorsky“. Obe médiá sekali a rúbali do všetkých vládnych garnitúr pri každej najmenšej príležitosti. Kritické myslenie ich ale akosi opustilo pri možných toxických témach/otázkach spojených s Vallom, ktorých sa do obsahu dostáva minimum. Napriek tomu, že sú poloverejné a aj, čisto obchodne, by boli veľmi čítané.
OBČIANSKA VOJNA ONLINE
Navonok to vyzerá, že máme jasných víťazov i porazených. Nie je to tak. Prehrávame všetci.
„Dezoláti“ si nesú krivdu a podvedome sa cítia ako ľudia druhej kategórie. Oni predsa nemusia „tých premúdrelých exotov z bratislavských kaviarní, ktorí nevedia, o čom je skutočný život, ktorí nikdy nedreli a žijú si ako v rozprávke. A Ešte rozkrádajú. Ten pocit nespravodlivosti, ohrozenosti sa prehlbuje a s ním aj túžba brániť sa, pomstiť sa.
Preto si šetria svoj jediný výstrel do volieb. Fungujú v „utajení“, často je takmer nemožné zachytiť ich v prieskumoch. Takto najlepšie ukážu tým namyslencom, „kto je tu pánom.“
A čo tí druhí? Majú pocit mentálneho víťazstva a nadradenosti. Oni s lúzou komunikovať nebudú, lebo trepe nezmysly. Z času na čas príde najčerstvejší prieskum a dva dni sa (spolu s médiami) pohoršujú nad podporou Ruska, či Fica. Namiesto zamyslenia sa, čo vlastne robiť (teda okrem žiadaných represií v štýle rušenia propagandistických profilov)nájdu okamžite vinníka - ukážu prstom na „zlých politikov“ a dva dni moralizujú, aké je to zlé s tými „dezolátmi“ a ďalej ich arogantne valcujú urážaním na sociálnych sieťach. Neuvedomujúc si, že ponižujú len iné obete propagandy a dosahujú tým len Pyrrhovo víťazstvo. Oba tábory otvárajú témy, ktoré tú druhú nezaujímajú (utečenci vs LGBTI). Inokedy manipulujú témy podľa toho, ktorá subkomunita sa jej ako šikovne zhostí (teroristický útok pomäteného neonacistu, ktorý zanechal manifest jednoznačne zameraný na rasizmus, sa obrátil na manifest LGBTI).
Hrádza medzi oboma skupinami sa prehlbuje. Namiesto dialógu, spolupráce a vzájomného vysvetľovania vedú oba tábory medzi sebou zákopovú vojnu s každodennými prestrelkami.
A toto je to, čo ma trápi viac ako to, či má pravdu Sulík, alebo Matovič a iné každodenné egocentrické bizáre. Tú online občiansku vojnu si totiž vôbec neuvedomujeme, čo je základ pre to, aby sme s tým niečo urobili.
Preto občas vystúpim zo svojej komfortnej zóny, pichnem do osieho hniezda a otvorím diskusiu na tému, ktorá na prvý pohľad príde pre vzdelanejšie/inteligentnejšie spektrum ako absurdná. Často schytám nálepku „hejt/hejter“, prípadne čelím presile presvedčených. Niekedy sa zapoja aj členovia „dezolátov“ (áno, mám ich stále v kontaktoch a komunikujem aj s nimi). Čítam, pokojne argumentujem. Lebo to je podľa mňa jediný spôsob, ako prekonať túto spoločenskú krízu.
