Zimná olympiáda je v plnom prúde a novým slovenským národným športom (ktorý ovládol najmä sociálne siete) sa stala tvrdá kritika, až posmešky zo slovenských olympionikov. Pravdupovediac, ako závislák od Facebooku som sám tomuto folklóru podľahol. Pod vplyvom poloamatérskych vystúpení a ešte amatérskejších vyhlásení do médií mojich nových maskotov na čele so „zjazdárom“ Bendíkom som občas pustil klávesnicu pekne ďaleko. Samozrejme, jedným z hecovacích faktorov bola aj závisť k českým úspechom. Okrem Sáblikovej a hokejistov vždy prídu s nejakou novou hviezdou. Suverénne zlato crazy Samkovej, striebro a bronz biatlonistov Soukupa a Moravca, ale tiež takmer medaila Pančochovej. Ale...je slovenský šport na tom fakt tak zle? Fakt sa musíme hanbiť?
Moja odpoveď je....nie! A práve pri Soči sa vyťahuje najčastejšie prípad Slovinska. Práve táto krajina sa dáva za vzor úspešnej a systematickej práce v športe. Poďme si však porovnať najlepších športovcov Slovinska a Slovenska v športoch, ktoré majú široký medzinárodný dosah (futbal, tenis, hokej, lyžovanie – zjazdové, bežecké, atletika, cyklistika, biatlon). Tu sú silní Slováci – Hamšík, Škrtel, Cibulková, Chára, Hossa, Sagan, Kuzminová, Zuzulová. Tu sú silní Slovinci – Mazeová, Kopitar, Prevc (skoky na lyžiach), Kozmus (atletika), Brajkovič (cyklistika), Gregorinová (biatlon). Ak si odmyslíme minuloročnú famóznu a neopakovateľnú sezónu Mazeovej, tak si trúfam povedať, že máme kvalitnejších športových „influencerov“. Slovinci sú lepší v niektorých silných kolektívnych športoch (hádzaná, basketbal) a dlhodobo pracujú s veľmi silným tímom v zjazdovom lyžovaní, my sme zase historicky úspešnejší v hokeji. Vo futbale máme výraznejšie individuality, oba národné tímy neprežívajú najsilnejšie obdobie. Hodno podotknúť, že Slovensko nemá také vysoké hory ako Slovinsko, nemá prístup k moru a mediteránskej klíme a najmä nemá dvorného tútora a investora, ktorým je pre Slovinsko už vyše 20 rokov silné Taliansko. Na Slovinsko tvrdo dopadá hospodárska kríza, ktorá zasiahla aj šport. Mazeová, Majdičová, či Kopitar nemajú primeraných nástupcov, futbal a basketbal sú na ústupe. U nás plačeme už roky, ale napriek tomu tu máme Sagana, Cibulkovú, Tatara, či Žampu.
Čo tak miesto peňazí na olympijské výlety neperspektívnych poloamatérov typu Bendíka, Saalovej, či Bodovej si vybrať konkrétne športy, v ktorých dáme do kopy perspektívne talenty a budeme ich systematicky podporovať? Napríklad športy, ktoré sú dostatočne masové (t.j. ľudia ich robia beztak vo voľnom čase). Vodný slalom funguje, dlho fungoval tenis, ale čo tak skúsiť po vzore ČR napríklad snowboarding (svahy máme plné snowboardujúcich)?
Je najvyšší čas zabudnúť na „športové istoty“. Je najvyšší čas si uvedomiť, že časy, keď šport bol súčasťou politického boja, a teda aj silno protežovanou a financovanou zložkou spoločnosti, skončili v roku 1989. Áno, štát by mal budovať základné športoviská pre mládež, ale je hlúposť myslieť si, že bude viesť za ručičku športovca od jeho prvých krokov až po jeho/jej vystúpenia na olympiáde. Alebo možno. Ale to by sme platili 60-percentné dane ako v Severnej Európe. A to predsa nechceme, alebo?
PS: Naschvál som sa vyhol hokeju :)
