Cez víkend som zažila dosť silný emotívny zážitok, ako ináč, u našich. Môj bratranec, ktorý vyrastal s ďalšími tromi súrodencami, bol povedzme- nepochopený. Vyrastal a prejavoval sa inak, akoby jeho rodičia čakali. Nuž to je veľký problém, keď si rodičia vytvoria fixnú predstavu, na základe sociálnych požiadaviek okolia (byť slušný, pozdraviť, pomáhať.......)a na základe vlastnej predstavy, aké by deti mali byť. Môj muž napr. trpí predstavou, že deti musia poslúchať hneď na prvé slovo, nesmú vyplakávať, a keď začnú, "treba to ukončiť„ (netuším ako?? ), a podľa možností nemali by rodičov rozčuľovať prečudesnými zvukmi (moje deti strašne radi mňaukajú, gúľajú sa po zemi ako mačičky a driapkajú sa - zábavné J, keď to trvá chvíľu ). No a takýmito vlastnými predstavami trpia všetci rodičia. Niežeby sme chceli deti trápiť, ale myslíme to v dobrom. No a „myslieť niečo v dobrom" už tiež napáchalo veľa škôd na psychike...... Pamätám si, ako ma mama trápila, keď som si v čase rannej puberty chcela nechať rozpustené vlasy :" Vyzeráš ako bosorka." Nebolo to myslené však humorne. V tom čase uvedomovania si vlastnej osobnosti takého výroky veľmi režú do živého. Však sme sa aj patrične nahádali. A takýchto skúsenosti zažije dieťatko veľa a kým vyrastie a osamostatní sa a pochopí...... prejde veľa času. Kamarátka mi rozprávala o svojom zážitku zo svadby, keď sa lúčili s rodičmi v izbe (poďakovanie, pusa, krížik na čelo). Rodičia plakali....... Ak si vieme so svojimi deťmi poplakať, pritúliť si ich, povedať: „Neboj sa , ty to zvládneš."..... tak také vyhrotené okamihy života ako je aj svadba detí, zvládnu takíto rodičia len so slzičkou na líčku. No a tí, ktorí s tým majú problém (možno len chcú týmto spôsobom posmeliť deti do života), to v takých okamihoch ťažko zvládajú....... moji tiež plakali, povedala by som, že boli v šoku........
No a môj bratranec vyrastal ako ten, čo zvyčajne za všetko mohol a nebol tým dobrým synom ako jeho brat. Cítila som to aj ja spoza susedného plota...... Napriek tomu som bola prekvapená, keď sa oženil a ostal doma. Začal stavať z druhej strany rodičovského pozemku. A potom to prišlo. Jeho mamu rozčúlilo, že k nim stále chodí rodina jeho ženy, jej sestra s malým synom, rodičia. A tak to v slabej chvíli vykričala. Odišli obaja tlačiť sa do malého bytíku k jej rodičom. Po dvoch týždňoch boli u nich na návšteve a trošku sa to utriaslo........ale nevrátili sa naspäť a po pár dňoch ujo zomrel. Teta ho našla ležiac v pivnici mŕtveho. Bol pohreb, teta plakala a uronená žiadala, aby sa aspoň teraz už vrátili..... Nevrátili sa...... Čas prešiel, dom sa pomaly dostaval. A tak z malého bytíku prišla dvojčlenná family do domčeka. Spoločný dvor, ale tetu sa nikto nesnažil otravovať návštevami.... Už mali vlastný priestor...... Po dvoch rokoch sa narodilo bábätko. Teraz má asi sedem mesiacov, je to čiperná, usmievavá slečna. V sobotu som ukradomky pozerala na ich dvor, malá slečna sa vznášala v ocinkových rukách ako lietadielko a mávala ručičkami na celý svet. Teta sa k nej blížila z druhej strany dvora so širokým úsmevom, mávala na ňu a spoločne so synom sa tešila z jej radosti. Všetci sa smiali na malú princeznú....... Tá láska, ktorú majú naši rodičia v očiach, keď hľadia na naše deti, tú lásku chceli dať aj nám ,aj ju dali, možno sme si ju nevšimli ako deti. Ale na našich deťoch ju cítime, a tak nevedomky odpúšťame, a zabúdame......
