Občas mi pomáha, keď si opakujem slová....."i kdyby sis oči vyplakala a jako more byl tvôj žal, nikomu tím nepomôžeš, život pujde dál"..... ale to všetko sú barličky, ktoré pri deťoch fungujú a niekedy nefungujú.....
Vždy som veľmi pozorne vnímala, ako sú vychovávané deti, ktoré som poznala a popravde vždy som bola veľmi kritická. Všímala som si, či sú deti slušné, či ich rodičia príliš neobskakujú, či sú deti šťastné........ Moja mama vravievala, že keď budem mať vlastné, tak to pochopím......
Niekedy stačí chvíľa, malý úsmev a ono im to človek naozaj všetko odpustí a spomenie si, ako to vnímal ako dieťa. Že ten poriadok je vlastne hlúposť, aj tak sa to všetko na druhý deň zase rozhádže. Že ísť skoro spať, keď nie sme unavení, je nelogické, a prečo vlastne rodičia kričia, keď sa deti hádajú, veď ich sa to netýka......
Áno, ono je to ťažké, keď deti majú svoj pohľad a rodičia zase svoj. Deti sú nezaťažené pohľadom druhých a nemajú potrebu sa zapáčiť za každú cenu. Keď ich niečo nezaujíma, nepredstierajú záujem, nie sú slušné, keď majú pocit, že to netreba. Nie sú dlho sklamané, keď ich skritizujú. Žijú pre chvíľu, v ktorej sa nachádzajú......
A my ? My rodičia??? Snažíme sa vyhovieť spoločenským pravidlám. Chceme sa ukázať, aké máme šikovné deti, akí sme skvelí rodičia, veď nikto nie je zvedaví na urevané, dupotajúce, vrieskajúce decko.......
Ale sme naozaj takí????? Nie!
Deti milujú rodičov a rodičia milujú deti..... Iba na tom záleží a kto je vlastne dokonalý ???
Otec ? Mama? Dieťa ?......
ANI JEDEN....
