ľady

Preto, keď je mi najťažšie sa smejem cez slzy. Ľahšie sa tak žije, ale dokedy?! Dokedy budeme my, ľudia veriť v lepšie začiatky, alebo ubezpečovať toho druhého(vlastne samého seba), že si už nebudeme viac ubližovať? Veriť v to, čo sa nestalo, zabúdať na prítomnosť.

Cesta je však viditeľná každému, kto ju chce vidieť. Stačí „len“ žiť. Je jedno kde. Čas vyfarbí ľudí okolo nás. Kto s nami má byť ostane. Každý z nás ma svoju cestu k cieľu.

...

Niekedy je lepšie byť líškou, inokedy vlkom. Netreba však zabúdať byť samým sebou. Najmä vtedy, keď sa topia ľady.. Lebo tie odkryjú to, kto bojoval, kto sa vzdal a kto s nami hral len „svoju“ hru ...