Hospodárska kríza je tu už nejaký ten čas. Pravdaže na upokojenie ľudí sa hovorí, že vyspelé západné ekonomiky sú už približne dva roky vo fáze ekonomického oživenia. Naozaj? Tak potom tá kríza nemohla trvať moc dlho, nie? Žiaľ, krízu je stále cítiť. Zmenila návyky spotrebiteľov, ukázala, že v technologicky vyspelom svete je možné vytvárať rovnaký (ak nie vyšší) output s menšou pracovnou silou a vplýva aj na mysle politikov a mnoho iného. Vplýva ale aj na životnú úroveň, keďže v mnohých krajinách zredukovala kľúčovú strednú triedu a aj naďalej sa roztvárajú nožnice medzi chudobnými a bohatými, pozrime sa na platy rôznych skupín.
Keďže autority aplikovali gigantické fiškálne a monetárne stimuly, ktoré zabránili úplnému zrúteniu finančného sektora, platy bankárov sa udržali na veľmi solídnej úrovni. Podnikovému sektoru sa tiež darí dobre. Ak vylúčime banky, zisky firiem v S&P 500 vzrástli o 18,7 % v minulom roku podľa Morgan Stanley. Ale výhody hospodárskeho oživenia, zdá sa, boli distribuované takmer výhradne vlastníkom kapitálu skôr než zamestnancom. V Amerike celkové reálne mzdy vzrástli o 168 miliárd dolárov, odkedy začalo oživenie, ale tie boli ďaleko prekonané 528 miliardami dolárov ziskov. V Nemecku zisky vzrástli o 113 miliárd eur od začiatku oživenia a zamestnanecké platy vzrástli len 36 miliárd eur. Veci vyzerajú ešte horšie pre pracovníkov v Británii, kde sa zisky zvýšili o 14 miliárd libier, ale celkové reálne mzdy poklesli o 2 miliardy libier.
V časopise The Economist si položili otázku, či sú tieto trendy oneskoreným potvrdením platnosti téz Karla Marxa? Ktorý vo svojom diele Kapitál, konštatoval, že pri hromadení kapitálu sa zhoršuje pozícia pracovníka, jeho mzda musí zákonite klesnúť. Ale Marx tiež predpovedal pokles ziskových marží, ktorý bude viesť k deštrukcii kapitalizmu, čo bola riadne zmätočná analýza. Pozitívnejší pohľad na daný rozdiel medzi kapitálom a mzdami je v tom, že vyspelé ekonomiky sa stali príliš závislé na spotrebe a museli prejsť na exportom a investíciami hnaný model. Ako uvádza The Economist, to bol pohľad Mervyna Kinga, guvernéra Bank of England, keď povedal v januári, že „zníženie životnej úrovne, je nevyhnutnou cenou za finančnú krízu a následné vyváženie svetových ekonomík ako aj ekonomiky Veľkej Británie, ktorú treba zaplatiť."
Daná argumentácia by mohla fungovať pri Veľkej Británii a Amerike. Ale je ťažko uplatniteľná na Nemecko, kde sa náklady na jednotku pracovnej sily držali nízko počas poslednej dekády a kde, v prípade, že ekonomiku nie je potrebné vyvážiť, je to pravdepodobne v prospech spotreby. The Economist sa pozerá aj na dlhodobejší trend. Mzdy stále predstavujú oveľa väčší podiel z príjmu ako zisky, ale podiel pracovnej sily je v poklese v celom OECD od roku 1980. Tento rozdiel sa prejavil najmä v Amerike, kde sa produktivita zvýšila o 83 % v rokoch 1973 a 2007, ale mediánové reálne mzdy mužov vzrástli iba o 5 %.
Pokles podielu pracovnej sily bol tiež sprevádzaný zvýšenou nerovnosťou príjmov, niečo, čo sa ekonómovia snažia vysvetliť po celé roky. Priemerné mzdy, ktoré zahŕňajú príjmy najvyšších šéfov a športových hviezd, vzrástli oveľa rýchlejšie ako medián. Táto prémia za „talent" môže odrážať globalizáciu, keďže elity sa môžu presťahovať do krajín, kde sú ich schopnosti viac ocenené. Alebo to môže odrážať zmeny v technológiách, ktoré viedli k vzniku nadmerne veľkých odmien pre ľudí, ktorí ich vedia najlepšie využiť. Aj privatizácia viedla k poklesu podielu pracovnej sily, keďže manažéri v novo privatizovaných podnikoch majú tendenciu prepúšťať zamestnancov a zameriavajú sa na maximalizáciu zisku.
Jedným z faktorov, ktorý by mal byť viac zdôraznený, je úloha finančného sektora. Centrálne banky opakovane znižovali alebo držali na nízkej úrovni úrokové sadzby počas posledných 25 rokov v snahe zvýšiť zisky bánk a zdvihnúť ceny aktív. Je prekvapivé, že s danou dotáciou pre finančný sektor, zárobky v oblasti financií rástli rýchlejšie ako mzdy na iných technologicky kvalifikovaných pracovných miestach? Aj preto plne súhlasím s názorom The Economist, že pokusy o odstránenie daných subvencií, sú sprevádzané hrozbami zo strany medzinárodných bánk, že sa presťahujú inam. Nespráva sa náhodou finančný sektor ako gangster, ktorý sa rád vyhráža?
