Hlavná myšlienka, ktorá mi príde na um každý rok po konci festivalu, znie asi takto: „Nie je to až také zlé!" Teraz nemyslím samozrejme festival, ale život tu na našom milovanom Slovensku v kontraste k vybraným kútom sveta. Samozrejme nemienim bagatelizovať problémy v našej krajine, ale vážne existenciálne problémy tu nemá také percento populácie ako vo vybraných rozvojových krajinách. Dovolím si tvrdiť, že tento rok je moje tvrdenie o niečo silnejšie, lebo spektrum videných filmov mi priblížilo dianie vskutku z rôznych častí sveta. Vidieť šesť filmov bol hrdinský zážitok, hlavne keď niektoré filmy išli hneď po sebe, ale premietali sa na opačných koncoch centra Bratislavy a voľný čas medzi koncom jedného a začiatkom druhého bol asi desať minút. Ale stálo to za to.
Všetkých šesť filmov ma obohatilo niečím novým. Rozdelím si ich na dve skupiny po troch. Prvú skupinu rozoberiem tu a druhú v ďalšom článku. Priznávam sa, že tieto filmy boli pre mňa o niečo slabšie ako tie z druhej skupiny a preto píšem alibisticky najprv o nich. Ale tým nechcem znehodnocovať ich kvalitu. Veľmi sa mi páčili, len tie z druhej skupiny mi úplne vyrazili dych.
Prvý film vybrala moja priateľka, čím ma milo prekvapila. Ide o film s názvom Pizza v Osvienčime (Pizza in Auschwitz, 2008). Netradičný názov sľuboval zaujímavý zážitok. Vyše 70 ročný Izraelčan, ktorý je obeťou Holokaustu, sa v rámci vyrovnávania sa s minulosťou rozhodne vziať svoju dcéru a syna na miesta (koncentračné tábory Nemecko, Poľsko), ktorými prešiel ako 8 až 9 ročný chlapec a kde zažil neskutočné utrpenie. Keď sa nad týmto jeho rozhodnutím zamyslíme, neznie to nijak zvláštne prelomovo, je to vskutku pochopiteľné konanie, podobných dokumentov sa natočilo značné množstvo. Lenže forma natočenia daného dokumentu je vskutku originálna. Nič také som predtým ešte nevidel. Kto iný môže rozprávať antisemitské vtipy s riadnou dávkou čierneho humoru ako židovský veterán Holokaustu ( Would you like to drink mineral water with gas or without gas? We are used to gas...). Motivácia a ciele hlavného hrdinu sú sympatické a pochopiteľné, ale najviac zamrzí fakt, že generačný rozdiel je veľmi silný faktor, ktorý bráni „deťom" (dospelí ľudia) plne pochopiť otcove skutočne prežité traumy a bolesti. Ale netvrdím, že sa o to nesnažia. Veľmi užitočný dokument z môjho pohľadu.
Druhý film, ktorý tu spomeniem nebol celkom zamýšľaným prvkom v mojom programe na Jednom svete. Išiel som na neho kvôli faktu, že po ňom nasledovala diskusia k rozvojovej pomoci. Ale ako býva zvykom, takéto filmy milo prekvapia, málokedy sklamú. Film Vysoká škola života (Pale peko bantu mambo ayikosake, 2008) sa odohráva v Demokratickej republike Kongo. Belgický dokumentarista týmto počinom u mňa navodzuje zmiešané pocity už od začiatku. Nesadol mi úplne štýl natáčania, ale časom som si na blízke zábery zvykol. Autor sa snaží približovať ťažký život obyvateľov v oblasti ťažby kobaltu. Zlé podmienky sú v celej krajine ako sa dozvedáme z rozprávania hlavných aktérov. Zameriava sa na osud mladého chlapca, ktorý sa dal na ťažbu kobaltu v mylnej predstave zarobenia dostatočného množstva peňazí na pokrytie nákladov potrebných na štúdium na vysokej škole. Teda nejedná sa o mylnú predstavu, ale o jedinú akú takú šancu na lepší život. Nám divákom sa naskytuje príležitosť spoznať do hĺbky komunitu mladých baníkov. Vidíme kritické situácie zo života, riešenie existenciálnych otázok, pašovanie rudy kvôli lepšiemu zárobku, štrajky, zavádzanie zo strany zástupcov spoločnosti, ale aj humorné situácie - každý má aspoň tri mobilné telefóny s drobnými závadami. Film je o ťažkej práci mnohokrát na hrane života a smrti, o ťažkom živote a žiaľ o smutnom osude ľudí, ktorí nemajú na výber.
Tretí film má názov I.O.U.S.A. a je tiež z roku 2008. Na tento film som išiel cielene, veľmi som bol na neho zvedavý. Splnil do bodky moje očakávania. V čase krízy je veľmi dôležité sledovať ekonomické témy. Tento film sa zameriava na zadlženosť jednej z najbohatších krajín na svete. Áno, USA budujú svoju ekonomiku s filozofiou života na dlh už dlhšiu dobu. Oproti nim stojí Čína ako jeden z najväčších veriteľov, ktorá má prostriedkov viac než dostatok. Zaujímavý kontrast, ktorý podľa ankety jednoduchým Američanom nič nehovorí, lebo tí ani netušia, aké opatrenia v blízkej dobe budú musieť prísť, aby zabránili katastrofe. Na nešťastie sú len nepohodlné voľby, na ktoré nie je nikto zvedavý aspoň z politického mainstreamu. Ojedinele sa vyskytujú jedinci ako dvaja hlavní hrdinovia filmu, ktorí cestujú po celých štátoch s ich prednáškami o nebezpečnej zadlženosti. Politik Ron Paul, na ktorého všetci pozerajú ako na podivína. A samozrejme rôzny ekonómovia, ktorí si vedia zrátať dané šafárenie. Veľkou devízou tohto filmu sú detailné grafy analyzujúce celé dejiny zadlženosti USA. Historická analýza ma veľmi zaujala. Možno niekde išlo o účelové zavádzanie faktami, ktoré sa dalo prehliadnuť prižmúrením jedného oka. Bál som sa, že zas niekto začne s konšpiračnými teóriami, ale tento prvok bol našťastie tlmený (až na pasáž o FED). V tomto filme som zistil, že elementárne vedomosti z makroekonómie vôbec nie sú na zahodenie. Ale to som istotne vedel aj pred tým.
Na zhrnutie poviem len toľko, že tieto tri filmy úplne z iných oblastí čo do problematiky a umiestnenia na mape, boli správnou voľbou. Ale moje srdcovky ešte len budem v najbližšej dobe rozoberať.
