Ak sa pozrieme na prebiehajúce nepokoje na Blízkom východe a v severnej Afrike, vidíme ako sa formou reťazovej reakcie presúvali z jednej krajiny do druhej krajiny po celom regióne. Aj preto sa analytici a pozorovatelia predháňajú v predpovediach, do akých ďalších neslobodných krajín mimo zasiahnutej oblasti sa protesty ešte presunú. Najviac sa snáď spomína v médiách Čína, kde už mnohé menšie povstania stihli prepuknúť, ale boli potlačené. Niečo podobné sa udialo aj v Severnej Kórei, taktiež bez úspechu. V juhovýchodnej Ázii by sme našli ďalšie príklady pre možné nepokoje. Ale v ktorom regióne je ešte dlhodobo vysoká koncentrácia diktatúr? Z tohto pohľadu je Stredná Ázia veľmi zaujímavá a stojí za krátku analýzu možnosti prepuknutia väčších nepokojov.
Región centrálnej Ázie môžeme charakterizovať dlhodobo vládnucimi diktátormi, ktorých režimy sú obviňované z korupcie a rodinkárstva, či všade prítomnosti a krutosti ich bezpečnostných síl. Umlčiavanie revoltujúcich obyvateľov tam prebieha v mene vojny proti islamskému terorizmu. Aj v tejto oblasti už počuť obavy z rastúcich cien a nezamestnanosti, nachádza sa tam výrazná skupina revoltujúcej mládeže, dokonca aj tu sú zahanbení západní spojenci ochotní prehliadnuť dané represívne diktátorské režimy a sústrediť sa na ich výrazné nerastné bohatstvo a strategické umiestnenie. Nepripomínajú vám všetky tieto vlastnosti daného regiónu inú oblasť? Presne podobné vlastnosti majú neslobodné režimy v moslimskom svete a ako vieme dané podmienky viedli k súčasnej vlne revolúcií, ktorú si dobre usadení diktátori v Strednej Ázii veľmi dobre uvedomujú. Ale zatiaľ sa zjavne netrasú pri predstave, že by mohli dopadnúť podobne, predsa len sú trošku v inej pozícii.
Nursultan Nazarbajev vládne v Kazachstane a Islam Karimov v Uzbekistane už od roku 1989. Emonali Rakhmon riadi Tadžikistan od roku 1992. Turkménsky diktátor, Saparmat Nijazov, ktorý sa sám menoval za Turkmenbašiho, hlavy Turkménov, zomrel v decembri 2006. Zbavený kultu osobnosti, jeho nástupca Gurbanguli Berdymuhamedov, ktorý sa posunul viac na okraj despotizmu, tiež prijal podobný izolacionisticko autokratický štýl. Iba Kirgizsko zažilo revolúcie od roku 1989. Prvýkrát v roku 2005, keď ľudové povstanie zosadilo Askara Akajeva a dostalo k moci Kurmanbeka Bakijeva. Druhýkrát v minulom roku, kedy ľudové povstanie zosadilo Bakijeva a spustilo prvý experiment parlamentnej demokracie v regióne.
Čiže okrem Kirgizska sú ostatné štyri krajiny diktatúrami s rozličnou mierou krutosti. Uzbekistan, najľudnatejšia krajina v regióne, je charakteristická najväčšou krutovládou. Jeho špióni majú hrozivú povesť pre mučenie. Ale všetky režimy obmedzujú slobodu prejavu, prenasledujú svojich oponentov a upravujú voľby vo svoj prospech, či sú miestami rozsiahlej korupcie. Podľa indexu vnímania korupcie za rok 2010, ktorý zostavuje organizácia Transparency International, všetci až na Kazachstan sa nachádzajú v dolnej časti celkovej tabuľky. A dokonca aj Kazachstan, ktorý postúpil na 105. zo 174. miesta, sa radí stále za Tuniskom a Egyptom. Nehovoriac o úzkom prepojení medzi štátom a biznisom, ktorému dominuje do očí bijúce rodinkárstvo až sa to nepáči obyvateľstvu.
Existuje len malá pravdepodobnosť, že uvidíme čoskoro obrovské davy protestujúcich zhromaždených na uliciach Ašchabadu, Astany, Dušanbe a Taškentu. Napriek spomínanej politickej podobnosti, oblasť je nielen geograficky ale aj ideologicky na míle ďaleko od Blízkeho východu a severnej Afriky. Obyvatelia regiónu hovoria prevažne turkickými jazykmi (Tadžici hovoria perzštinou) a majú veľké etnicko-ruské a iné menšiny. Ak sledujú trendy inde vo svete, tak je to v Turecku alebo iných bývalých sovietskych republikách, kde upriamujú svoju pozornosť. Farebné revolúcie na Ukrajine a v Gruzínsku pravdepodobne spôsobili viac nervozity medzi vodcami stredoázijského regiónu ako súčasné povstania v moslimskom svete.
Navyše je prístup k internetu, tak dôležitý v Egypte, silne obmedzený vo veľkej časti regiónu. Bloggeri sa podieľali na minuloročných otrasoch Kirgizska, ale mimo miest vlastní málo obyvateľov strednej Ázie počítače. V Uzbekistane sú pripojenia zlé a drahé, sociálne siete ako Facebook a Twitter sa takmer vôbec nepoužívajú a vláda nemá rada stránky ako je BBC, a preto sú blokované.
Nedávna história je ďalším odstrašujúcim prostriedkom proti povstaniam. Nepokoje v meste Andižan v Uzbekistane v roku 2005 boli potlačené na úkor masakra. Len málokto pochybuje o Karimovej pripravenosti zopakovať si nápravu. Po päť ročnej občianskej vojne, ktorá skončila v roku 1997, má Tadžikistan trvalý strach z chaosu a násilia. A dokonca aj úspešné povstanie v Kirgizsku je dávané za negatívny príklad. Nielen, že bolo krvavé a chaotické samo o sebe, ale bolo sprevádzané hrozným etnickým konfliktom na juhu krajiny. Jednou zo zámienok pre autoritársku vládu bol vždy potenciál pre tento druh krviprelievania v regióne, kde bolo etnické zloženie narušené hranicami a migráciou z čias sovietskej éry.
Autokrati zo Strednej Ázia sa môžu v súčasnosti skutočne cítiť silnejší, než tomu bolo pred dvoma mesiacmi. Niektoré režimy profitujú z kolísania cien ropy, ktorý im tiež dáva ešte väčší vplyv k odolávaniu tlaku Západu na spustenie politických reforiem. Tento tlak je, aspoň zo strany Ameriky prinajmenšom, už zmiernený úlohou Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu vo vojne v Afganistane. Ako sa vzťahy s Pakistanom zhoršujú, Stredná Ázia vyzerá ešte dôležitejším koridorom pre zásobovanie koaličných síl.
Síce sa ukazujú známky určitej nervozity. Dokonca aj Nazarbajev, ktorý s vysokou pravdepodobnosťou vyhrá v nadchádzajúcich prezidentských voľbách v Kazachstane, kde volebná kampaň začala už minulý týždeň. To ako si trúfa zvíťaziť, je vidieť na zamietnutí návrhu poslancov parlamentu, ktorí iniciovali referendum o predĺžení jeho súčasného mandátu až do roku 2020. Počet funkčných období kazašského prezidenta nie je obmedzený. Niektorí pozorovatelia to vidia ako reakciu na nesúhlas Západu s referendom. Iní v tom vidia priamu odpoveď na udalosti v Egypte.
Jedným z dôvodov pre urýchlené konanie volieb môžu byť obavy o ekonomiku, najmä rastúce ceny. Je pravda, že v celom regióne môže byť hospodársky útlm najzávažnejším krátkodobým ohrozením, ktorému budú vlády čeliť. Najmä obavy, že Rusko by mohlo obmedziť prístup pre migrujúcich pracovníkov, by mohlo spôsobiť existenčné problémy pre mnohých v regióne. A napriek zdaniu politického pokoja, ide o krehké režimy. Koniec koncov diktátori Kazachstanu, Tadžikistanu a Uzbekistanu čelia problému, ktorý krachol u ich náprotivkov v Egypte, Líbyi a Tunisku: ako zostať garantmi stability a nie jej hlavnou hrozbou.
