Fakt, že situácia v Európskej únii či lepšie v eurozóne je vypätá, nie je možné spochybňovať. Lenže riešenia aké nám európski lídri strkajú popod nos, sú len čiastočné až krátkozraké. Z 27 členských štátov sa našiel iba jeden, ktorý mal odvahu to povedať úplne otvorene (čiastočne aj Švédsko, Česko a Maďarsko). Pri tom David Cameron ako predstaviteľ Veľkej Británie háji len záujmy svojej krajiny. Na tom nie je nič zlé, ale ani dych berúce, len pragmatické. On neprevracia kabát, ale robí konzistentnú politiku. Za súhlas so zmenou Lisabonskej zmluvy požadoval právo veta pri regulácii finančných trhov. Čo bolo pre mnohých neprípustné. Ono je to smiešne. Európska únia sa stále snaží svoje problémy riešiť dlhodobo cez zmeny vo svojich zakladateľských zmluvách. To je žiaľ jediné, čo dokáže európsky úradnícky aparát robiť najefektívnejšie. Nech mi niekto vysvetlí prečo problémy eurozóny musia byť rozširované na všetkých 27 ekonomík (zámienka na vytvorenie nereálnych Spojených štátov európskych). Je nelogické, že krajiny ktoré nemajú euro sa tiež dobrovoľne chcú vzdať svojej fiškálnej nezávislosti (prípad Poľska, Bulharska, Dánska, Litvy, Lotyšska a Rumunska). Až tak sa hrnú do novej federálnej Európy? Zjavne áno, lebo sedemnásť štátov eurozóny, vrátane Slovenska, plus spomínaná šestica sprísni kontrolu svojich rozpočtov, zavedú automatické sankcie, ak krajina nedodrží 3-percentný deficit HDP a zavedú do národných ústav dlhovú brzdu. Našťastie to nepôjde cez zmenu Lisabonskej zmluvy, ale cez novú, medzivládnu zmluvu, na ktorej sa štáty dohodnú do marca.
Táto násilná fiškálna únia európske problémy nevyrieši. Briti to vedia a preto sa držia späť. Internet je plný článkov ako sa Európska únia rúti do záhuby a ako je daná bezzubá fiškálna únia nepostačujúca. Aj The Economist varuje, že táto kríza nemôže byť ukončená len jednostranným riešením. Fiškálne pravidlá nie sú samostatne vôbec postačujúce na riešenie krízy, čo najlepšie ukázala aj hospodárska kríza z 30. rokov minulého storočia. Ako podotýka The Economist, striktnejšie pravidlá ohľadom rozpočtov musia byť spojené s určitou formou spoločnej zodpovednosti. Inak to nebude fungovať.
Pakt Merkozy dal jasne najavo, že očakáva blížiacu sa harmonizáciu pracovného práva, daní a finančnej regulácie. Môj obľúbený komentátor Niall Ferguson podotýka, že ide o snahu vytvoriť Spojené štáty európske. A má pravdu. Lenže si na tom všetci vylámeme zuby, keďže nie je možné mať pravidlo vyrovnaného rozpočtu pre členské štáty, pokiaľ neexistuje federálna vláda s pružnými fiškálnymi pravidlami. Taktiež chýba klauzula o transferoch prostriedkov z viac produktívnych do menej produktívnych krajín, lebo Nemci odmietajú niečo také financovať. Čo je pochopiteľné, ale prečo sa potom bavíme o fiškálnej únii. Tento hybrid stroskotá veľmi rýchlo. Je totiž nekompletný, ako bola nekompletná aj menová únia.
Ako hovorí Niall Ferguson: „Minulý mesiac som varoval, že rozpad EÚ je viac pravdepodobný ako smrť eura. Teraz vidíte, čo som mal na mysli. Smer akým sa kontinent uberá neznamená len vytvorenie federálnej Európy, ale federálnej Európy v chronickej depresii... Veľká Británia nemá inú možnosť než sa dištancovať od tohto kolektívneho samovražedného paktu, aj keď výrazne zvyšuje pravdepodobnosť, že sa koniec koncov ocitne mimo EÚ." A ja plne súhlasím s týmto pánom. David Cameron urobil správnu vec. A my na kontinente sa máme na čo tešiť, lebo, žiaľ nerád to priznávam, ale len krok k plnej fiškálnej únii, kde severské krajiny dotujú perifériu, alebo neobmedzené nákupy dlhopisov zo strany ECB, môžu plne uspokojiť prehnane nervóznych investorov.
Bonus:
"Skutočný liek na európsku dlhovú krízu"
Zdroje:
http://www.economist.com/node/21541405
