Predstavitelia skupiny G20, ktorá má 85% podiel na výkone svetovej ekonomiky, mali na minulotýždňovom summite naozaj o čom debatovať. Skutočnosť, že dané zoskupenie sa stáva novým popredným hráčom (G7, G8 stráca na význame) je z diplomatického hľadiska len dobre, ale reálne ide aj tak len o poriadne vyhodené peniaze a stratu času. Avšak, je nutné dopriať aj popredným rozvíjajúcim sa ekonomikám ich zaslúžené miesto pri „okrúhlom stole". BRIC a ďalšie štáty si už vyrokovali väčšie právomoci na pôde MMF na úkor európskych členov, čo je nekompromisný trend s ktorým sa už svetoví lídri ani nezapodievajú. Témy, ktoré rezonovali na summite v Soule, sa týkali problematiky obchodných nerovnováh štátov, rizika možných menových vojen a už štandardne regulácie finančných ústavov. V anglosaských médiách zarezonovali hlavne správy typu „ako dostal Barack Obama na frak" či „víťazstvo Merkelovej", atď. Američania totiž požadovali limitovanie prebytkov exportu vývozných štátov na 4 % ich hrubého domáceho produktu (HDP), čo sa samozrejme väčšine štátov na čele s Čínou a Nemeckom nepáčilo. Navrhované clá a tarify ako výrazný prejav protekcionizmu, našťastie neuspeli. Celkovo sa štáty zhodli na potrebnom pokračovaní snáh na liberalizovanie svetového obchodu a načrtlo sa možné zakončenie dlhotrvajúceho Dauhského kola liberalizácie, ktoré je od roku 2001 nedoriešené. V záverečnom komuniké najvýznamnejšie krajiny podľa očakávania sľúbili, že sa budú vyhýbať devalváciám motivovaným získaním konkurenčnej výhody v obchode. USA tým podľa agentúry AP nepresadili svoj zámer vystupňovať tlak na Čínu, aby sa zriekla udržovania umelo nízkeho kurzu meny. Washington chcel slovo „devalvácia", čo je jednorazové a núdzové zníženie hodnoty meny, nahradiť termínom „podhodnotenie", ktorý by vystihoval správanie Číny. Skôr naopak, USA si sami vyslúžili kritiku kvôli ďalšiemu nalievaniu peňazí do ekonomiky. I tak sa súčasné alarmujúce spory medzi štátmi odložili o polroka. Uvidíme čo prinesie francúzske predsedníctvo. Aj tak nechápem prečo musí na záver zaznieť vždy klišé ako „duch spoločenstva zvíťazil", keď ide naozaj o tvrdé rokovania, kde si štáty nedarujú nič zadarmo.
Irak sa už osem mesiacov od marcových volieb usiluje o zostavenie vlády. Minulý týždeň to už totiž vyzeralo, že sa znepriateleným frakciám podarilo dohodnúť, keď sa opäť ukázali trhliny v dohodách strán. Našťastie nenarušili právoplatnosť zvolenia troch hlavných ústavných funkcií. Irackým prezidentom zostane aj na ďalšie funkčné obdobie kurdský vodca Džalál Talabání. Rozhodol o tom iracký parlament, ktorý ho vo funkcii prezidenta potvrdil. Poveril zostavením budúcej vlády súčasného premiéra Núrího al-Málikího. Voľbe prezidenta predchádzal dramatický odchod expremiéra Ijáda Alávího a časti poslancov jeho koalície al-Irakíjá z parlamentu, ktorý protestoval proti neplneniu dohôd. Je paradoxné, že vyhral voľby, ale mal len o dve kreslá viac ako al-Málikího koalícia Za právny štát. Ako vidieť, dohody o deľbe moci medzi šiítmi, sunnitmi a Kurdmi sa stále spochybňujú. Môžeme očakávať, že sledované divadlo bude ďalej pokračovať.
Svetlým momentom medzi nevraživosťou amerických republikánov a demokratov sa nečakane stalo navrhnutie rozpočtových škrtov. Nadstranícka rozpočtová komisia pozostávajúca z dvoch spolupredsedov (demokrat Erskine Bowles a republikán Alan Simpson) predložila radikálny plán úspor. Škrty hrozia armáde ako aj Medicare. Navrhuje sa aj rozsiahla daňová reforma, zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 69 rokov. Všetkými týmito opatreniami by sa dosiahlo zníženie deficitu na hodnotu 2,2% HDP v roku 2015. Samozrejme, že sa na tieto návrhy spustila masívna vlna kritiky. Pýtam sa sám seba, toľko škrtov a nepopulárnych opatrení a i tak sa počíta stále s deficitom. Apetít štátu nemá obdoby. Ale ak budú Američania aj naďalej s potrebnými opatreniami váhať, jednu istotu im viem určite dať, omnoho bolestivejšie škrty raz aj tak prídu.
