Švédsko patrilo dlhé roky medzi neotrasiteľnú baštu ľavičiarov. Preto bolo sympatické, keď sa v roku 2006 k moci dostala pravica i keď umiernená. Bol to signál, že aj ľavičiarmi ospevovaný „dokonalý" severský sociálny model má svoje predvídateľné trhliny. Premiér Fredrik Reinfeldt samozrejme na výdobytky sociálneho štátu nesiahol. Až na obmedzenie poberania nemocenských dávok, ktoré Švédi húfne zneužívali, čo je praktickým dôkazom toho, ako zle nastavené pravidlá, krivia správanie jednotlivcov. Švédski voliči sa minulý týždeň správne rozhodli, že to pravičiarom ešte nespočítajú. Aj preto sa mohol pán Reinfeldt stať prvým lídrom pravice, ktorý dvakrát po sebe vyhral voľby za posledných 78 rokov v Švédsku. Oslavy sa žiaľ nekonali, keďže stredopravá koalícia získala 173 kresiel v parlamente a na väčšinu im chýbali dve kreslá. Naskytujúce sa riešenia nevzbudzujú príliš veľa nádejí. Premiér môže uvažovať o menšinovej vláde, alebo prehovoriť Stranu zelených s 25timi kreslami, aby sa stala súčasťou vlády. Ak ani jedna z týchto možností nevyjde tak už zostávajú len predčasné voľby. Ale v úvode som spomínal istý trend, ktorý sa opakuje po celej Európe. Aj v Švédsku sa do parlamentu prebojovala nacionalistická ultrapravicová strana Švédski demokrati so ziskom 20 kresiel. Dôvod je jednoduchý, spoločnosť sa masívne neradikalizuje, ale narastajúce obavy z imigrantov využívajú strany hrajúce na danú populistickú strunu. Fakt, že sa táto možnosť tak masívne využíva, je pripísateľný na triko európskych pokrokových elít, ktoré stále nechcú priznať, to čo je zjavné.
Čína a Japonsko sa nemajú dvakrát v láske. Či už budeme hľadať podporu pre dané tvrdenie v dejinách alebo v ich rozdielnych filozofických ideológiách, zistíme, že vyvracať ho vskutku naozaj nie je vôbec nutné. Ich rivalita bola pre svetové hospodárstvo skôr prínosom, narážajúc na ekonomický aspekt posúvania Východnej Ázie do čoraz silnejšej role strategického regiónu. Iné je ale, ak sa rivalita presúva do politickej roviny a krajiny dokonca na chvíľu prerušia diplomatické styky. To už nie je dobrý signál ani pre obchod. Čo teda najnovšie rozladilo tieto dve silné ekonomiky? Údajne náraz čínskej rybárskej lode do japonských hliadkových člnov a neskoršie zadržiavanie kapitána čínskej lode. Je pravda, že ho Japonsko zadržiavalo od 8. až do 24. septembra, ale bol to skutočne dôvod na roztržku takých rozmerov? Čína do Japonska ryla podstatne viacej, keď si zoberieme protestné akcie aké zorganizovala, vyhrážanie sa od čelných predstaviteľov, ale aj žiadanie ospravedlnenia. Japonsko nakoniec tlaku podľahlo a zmohlo sa len na reči o dôležitosti spojenectva týchto krajín a o žiadosť na preplatenie škôd. Incident sa odohral pri ostrovoch Senkaku, ktoré kontroluje Japonsko už od roku 1972 na veľkú nevôľu Číny, keďže sa tam nachádzajú významné náleziská ropy a zemného plynu. Aspoň sme mohli pocítiť, aký veľký apetít má Čína po surovinách.
Na Arktíde sa má nachádzať tretina svetových zásob plynu, 14 percent ropných zásob a 20 percent svetových zásob vody podľa odhadov geológov. Preto je silný predpoklad, že táto oblasť bude stále viac objektom sporov o čo najpresnejšie určenie teritórií patriacich Rusku, USA, Kanade, Dánsku a Nórsku. Pomerne veľký počet hráčov na tak malom pieskovisku. Morské dno sa už premeriava a nikto nechce byť v nesúlade s medzinárodným právom. Preto aj Putin vyhlásil na konferencii v Moskve, že viac je možné dosiahnuť len spoločným úsilím. Prečo tu ale cítiť ten silný kontrast s konaním Ruska v nedávnej minulosti? Asi preto, že kým sa dá peknými rečami získať čo najväčšia medzinárodná podpora pre svoju vec, prečo sa netváriť ako priateľ Arktídy a neskôr svoje správanie v rámci svojich záujmov kľudne zmeniť.
