Aké však bolo prekvapenie organizátora, keď moje meno našiel v inej kategórii a prečo som tak konala, Vám prezradím v nasledujúcich riadkoch.
Viem, že mám obmedzenia. Horšie rozprávam, ťažko chodím s chodítkom, či na vozíku. Je to holý fakt. Uvedomujem si to. Ale uvedomujem si aj to, že množstvo ľudí (a naozaj ich je veľmi veľa) sa nazdáva, že vplyvom môjho telesného hendikepu je hendikepovaná aj moja myseľ. Tvária sa, že sa so mnou nemajú o čom baviť, komunikujú s asistentom, prípadne zhovorčivým kolegom, či priateľom. Nepočúvajú, keď chcem niečo povedať, skáču mi do reči a... Tak počúvam a zbieram vedomosti. Ktoré neskôr v podobe písmen vypustím do sveta. Asi som si zvykla. Alebo predsa nie?
Tá súťaž nebola zrkadlom telesných, dokonca ani rečových schopností. Bola to viac-menej rodinná udalosť pre zábavu a ponaučenie nás všetkých. „Iba“ sa jazdilo autom. Mám deti a tak som sa celkom logicky prihlásila do kategórie matka a dieťa. Aj napriek svojmu hendikepu, sa viac cítim byť matkou, než zdravotne ťažko postihnutým človekom. Ak uvážim svoju diagnózu a kus cesty, ktorý som za šesť rokov musela (chcela) zdolať, tak sa cítim matkou ešte viac. Boli to práve deti, ktoré ma tak výrazne posunuli a pomohli mi ostať psychicky zdravou. Prežívam to isté, čo väčšina matiek pubertálneho dieťaťa, či matiek, ktorých dieťa ochorelo a leží v nemocnici. Rovnako sa trápim, rovnako zúfam, rovnako nespávam... A k tomuto všetkému sa musím vysporiadavať s bariérami vôkol mňa – architektonickými i tými ľudskými.
A tak sme sa dostali k rozhovoru, ktorý som mala s usporiadateľom podujatia. Prečo som sa prihlásila do kategórie, kde som mala obrovskú konkurenciu zdravých žien a nie do kategórie, kde som mala reálnu šancu postaviť sa na stupeň víťazov? Pretože som svoj život zasvätila integrácií ľudí so zdravotným postihnutím a som tou, ktorá chce ísť príkladom – ukázať ľuďom zdravým i hendikepovaným, že existuje takzvaná zlatá stredná cesta. Každoročne sa podieľam na organizácií podujatia, ktoré má za cieľ stierať rozdiely, robím osvetu všade kam prídem a... Stane sa, že nevyužívam všetky svoje vymožiteľné práva.
Chcem byť plnohodnotnou súčasťou spoločnosti, všetci ľudia, ktorí ňou chcú byť, by mali konať podobne. Ako vraví náš tréner – nepôjdeme vystupovať, aby nás ľutovali, aby si povedali – chúďatká na vozíku sa snažia a robia aspoň niečo. Nie, my pôjdeme a ukážeme, že sme šikovní a plnohodnotní.
Keď vyhlásili moje meno a odovzdali mi cenu, ktorá sa vymykala konceptu podujatia, mala som v očiach slzy radosti, hrdosti i pokory. Vnímala som len potlesk ostatných účasníkov, a snažila som sa nerozplakať. Opäť sa ukázalo, že to, čo robím, moja snaha, energia, ktorú do vecí dávam, a pre niekoho zvláštny prístup k vlastnému hendikepu, má význam.
Má význam ísť príkladom. V čomkoľvek. Kto sa ku mne pridá?
