Dagmar Sváteková
Oklamaní
V poslednej dobe vediem čoraz viac otvorených diskusií na tému Čo je šťastie, Ako byť šťastný a podobne.
Žijem, pozorujem, reagujem. Všetko je iba a len môj názor a plne rešpektujem, ak s ním niekto nesúhlasí. Je to jeho právo. A moje právo je povedať to, čo si myslím. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V poslednej dobe vediem čoraz viac otvorených diskusií na tému Čo je šťastie, Ako byť šťastný a podobne.
Poviem to otvorene – v posledných rokoch som prestala vidieť zmysel niečo písať a presadzovať svoju pravdu.
Už dlhší čas som nič nenapísala. Je to najmä preto, že som nadobudla pocit, že existuje nepreberné množstvo uhlov pohľadu, a je zbytočné plytvať slovami.
Za posledné dni som viac, než predtým, počula v mojom okolí vetu Mala by si napísať knihu. Kdesi v hĺbke duše som cítila, že je to tak. Dokonca som ju písať začala. A veľmi som pri tom plakala.
So smiechom dodávam, že s pridanou hodnotou. Pod týmto pojmom si skutočne každý môže predstaviť, čo chce. Cyklický timemanagment si ku mne našiel cestu len pred pár týždňami. No už dnes vidím prvé výsledky.
Cez víkend sme boli na podujatí, kde vnímajú ľudí so zdravotným postihnutím ako súčasť spoločnosti. Preto pre nich vytvorili samostatnú kategóriu.
Kdesi medzi dverami, keď som ja prichádzala a Lenka odchádzala, som sa dozvedela, že na hodine informatiky ste sa rozprávali o blogeroch a do najbližšej hodiny si máte nejakého nájsť.
Hoci máme hendikep... Rečový, pohybový, zrakový, sluchový... Tiež túžime, aby nás ľudia mali radi. Túžime po naplnenom vzťahu, po dieťati, po rodine, po dobrej práci, výkonnom aute a skvelej dovolenke.
V posledných dňoch premýšľam, v akom stave sú naše duše, keďže stav nášho životného prostredia je... Viac než poľutovaniahodný. Nemám pocit, že som niečim výnimočná, hoci som si vedomá, že moje myslenie vybočuje zo zabehaných koľa
Som Trnavčanka. Iba tu trávim veľa času. A nie je mi jedno, kde žijem. Pokojne ma nazvite dedinčankou, na tento prívlastok som hrdá. Ak by som bola vychovaná ako mestská panička, nasledujúci článok pravdepodobne nevznikne.
Dnes sa mi na moment zatajil dych. Pretrela som si oči, akoby som sa chcela uistiť, že naozaj dobre vidím. Dlhé roky práce na sebe samej ma priviedli k presvedčeniu, že veľa vecí je v hlave. Myslím, že nie všetky, ale hádať sa nebu
Možno to tak nevyzerá, ale v mojom živote sa objavili pochybnosti. Veľa pochybností. Začala som mnohé veci presúvať na iných ľudí, dúfajúc, že ich zvládnu lepšie ako ja.
Ako mladé dievča som mala veľmi rada túto pesničku. Vydala som sa, mám deti, dnes si ju s úsmevom na tvári pospevujem, keď behám po byte s vysávačom. Zabudla som ale na jeden dôležitý fakt – som rozvedená.
Už ako tínedžerka som moju mamu privádzala do šialenstva slovami, že poriadok je pre blbcov, inteligent zvládne aj chaos. Prosím, nemýľte si chaos s neporiadkom. Chaos je niečo, čo je o niekoľko dimenzií vyššie ako neporiadok.
Bola som v obchode a pokladníčka... sú chvíle, kedy by ma bola nahnevala, priam rozčúlila. Inšpirovala ma napísať tento článok.
Boli to slová predavačky v obchode, kde som sa rohodovala, či si kúpiť tričko, ktoré mám práve na sebe. Nezáleží na tom, ako to dopadlo. Radosť treba robiť, ale nielen sebe.
Včera som sa neplánovane ocitla vo vari najznámejšom bratislavskom nákupnom centre a spolu s tisíckami iných ľudí som podľahla nákupnému ošiaľu. Veď Vianoce už nie sú za dverami, ale priamo v predsieni.
Akokoľvek by chcel. Mnohí mi oponujú - veď ja som veľmi empatický človek, chápem Ťa, robím s hendikepovanými... Žiaľ, iba si nahováraš, že chápeš...
Nedávno som dostala otázku: A Ty si sa prečo rozviedla? Cítila som to, ale nevedela som to vysvetliť. Pochopila som až o čosi neskôr.
Pohybovala som sa medzi ľudmi, kde svetom hýbalo pozitívno. Kde sme boli taká tá partia, a kto nebol s nami, nemohol byť osvietený. Až som začala chápať...