Istý čas mi nohy nahrádzali kolesá. Aj dnes ma možno stretnúť ako častokrát i s deťmi šantím na vozíku. Práve toto je obrovský rozdiel medzi mnou a tými bežnými ľuďmi. 4 kolesá. Som pre to horšia?
Otvorne vravím, že nie. Ja sa nehanbím.
Spomínam si, ako som sa motala po bratislavskom nákupnom centre a dievčatko zhruba vo veku mojej dcéry, nepretržite zahŕňalo svoju mamu otázkami typu: "A prečo je na vozíku? A čo sa jej stalo?" Atď. Jednu vetu si však pamätám úplne presne. Matka niečo dievčatku povedala a ono na to reagovala: "Ale veď ona je mladá!"
Toto dievčatko sa nehanbilo za svoje rozpaky. Chcela stoj, čo stoj vedieť, prečo nechodím ako normálni ľudia. Výhoda je, že moje deti sa už nad tým ani nezamyslia. Skôr sa dočkám, že mi kdesi vonku povedia: "Mama, postav sa, ideme sa voziť." :)
Chápem, že ľudia majú rozpaky. Sme niečo iné. Niečo, čo nezapadá do modelu súčasnej spoločnosti.
Žijeme na okraji spoločnosti. Často sa uzatvárame do seba. Nie každý má odvahu, že svoj hendikep používa ako devízu. Skôr naopak. Uzatvárame sa do seba a krôčik po krôčku unikáme okolitému svetu. Pália nás zvedavá pohľady, často plné ľútosti.
Mnohokrát som plakala, keď som stretla niekoho, kto ma poznal "predtým". Teda takmer vždy. Až som úplne nečakane stretla bývalého spolužiaka. Naposledy ma videl ešte ako normálnu babu. Rozprávali, sme sa, smiali, a mne až o nejakú chvíľu došlo, že som zabudla plakať. Ako to? Neskôr som na to prišla - on ma neľutoval. Bral veci tak ako sú. A že ma stretol na vozíku? No a čo? :)
Naozaj nás netreba ľutovať. Áno, naše životy sú neraz veľmi ťažké. Osud sa s nami nehral pexeso. :) Ale život plynie ďalej. Sme takí, akí sme. Niektorí bez rúk, niektorí bez nôh, niektorí len majú "kolieska navyše". Inak sme úplne normálni. Smejeme sa, vyvádzame blbosti, sťažujeme sa,... ako bežný človek. Ľútosť nie je to, čo nám pomôže. Nám pomôže, ak nás príjmete medzi seba a ak vytvoríte prostredie, ktoré bude vyhovovať aj nám.
Ako? Stačí si od niekoho požičať vozík a zistiť, čo v našom okolí predstavoje bariéru. Nie, pre zdravého človeka nie, to schodík hore dole.
Včera som sa sťažovala môjmu mužovi, že som spadla, pretože nebol pri mne. Ohradil sa: "Ale veď som bol od Teba dva kroky." Pre neho to bolo nič, pre mňa neprekonateľná vzdialenosť...
