Mám dve deti, syn má šesť a dcéra takmer deväť. Logicky - na riti nesedia. Našťastie sú zdraví, behajú, šantia a... robia krik.
Prvýkrát nás suseda poctila svojou návštevou krátko potom, ako som sa sem nasťahovala. Vadilo jej, že môj otec vŕtal. Snažila som sa ju pochopiť, bolo osem hodín večer a ona po celom dni chcela mať pokoj. No, ale, v bytovke je dosť bežný jav, že niekto vŕta, keď potrebuje niečo zavesiť a skôr z práce neprišiel. Osobná skúsenosť mi hovorí, že úplne iný zážitok je to v paneláku, tam o vŕtaní nevie iba sused nad Vami...
Ďalší krát sa objavila, lebo vraj deti nahlas pozerajú telku. V záujme dobrých susedských vzťahov som im ju kázala stíšiť.
Potom som nejaký čas nebola doma, niečo som večer robila a aby mi práca išla lepšie od ruky, pustila som si hudbu. Fatálna chyba. Hoci bolo niečo okolo pol ôsmej večer, ozvalo sa známe klopanie.
Keď sa prišla o druhej popoludní sťažovať, že deti robia krik, trpezlivosť mi začala dochádzať. Odvtedy si deti so smiechom dávajú ku kukátku na dverách stoličku, či to opäť neni "tá šiši" suseda.
Dnes sa vytrepali von. Za domom si rozložili stolík a stoličky, ako nejeden sused v našej malej milej bytovke. Hrali sa nejakú stolovú hru a ja som im robila palacinky. "Mamiiii, prišla tá teta," oznamoval mi syn. "Čo zasa?" nedalo mi. Že prečo deti sú pod oknami, že ona chce mať kľud. V tej chvíli mi došla trpezlivosť. "Ak chcete mať pokoj, predajte to tu, kúpte si dom v lese na samote a bude." Neviem, nakoľko mi rozumela, pretože rozpráva lámanou slovenčinou. Je totiž inej národnosti.
Potom som sa zamyslela. Moje deti obvykle večer o desiatej už dávno spia. Ráno o šiestej ešte spia. Moja sestra má štvormesačného syna. V noci im nespáva a plače. Na striedačku sa ona s manželom chodia vyspať do hosťovskej. Drsné, že? A teraz si predstavte, že namiesto mňa sa sem nasťahuje mladá rodina s dieťaťkom, ktoré svojim prenikavým plačom dáva okoliu najavo, že ono spať nemieni, hoci sú dve hodiny v noci. A je schopné vytrvalo plakať dve hodiny v kuse.
Ďalšia suseda má čivavu. Zlatý psík. Že šteká? Žiaľ, iné nevie. Podľa mňa, ak by vedela rozprávať, rozpráva. A ak by bola hovienko, smrdí.
To isté platí pre mňa, pre moje deti, pre každého.
Moja známa býva v paneláku. Jej susedia žúrujú do noci a chvíľami sa ozývajú opilecké výkriky. Iný má susedov, ktorí sa mu noc čo noc pokúšajú manželskou posteľou prebúrať do bytu. Ja nič z toho nerobím... Snažím sa byť k ľuďom ľudská, žiaľ, nie vždy mi to oplácajú rovnakou mincou. Ale ja sa preto nejdem zabiť. Sú akí sú, nemajú deti, nemajú psov, nemajú ani tie hovienka. Ak hľadajú kľud, bývanie v paneláku nie je o tom, že budem donekonečna upozorňovať susedov, že robia niečo, čo je síce úplne prirodzené, ale v tomto prípade nežiaduce. Potom je skutočne lepším riešením kúpiť si hoc aj starý dom, alebo sa vopred informovať, či v tej bytovke žijú slobodní a bezdetní ľudia bez priateľov, prípadne dôchodcovia, ktorí na návštevu nepozývajú vnúčatá.
Celkom nedávno som sa stretla s potenciálnymi budúcimi susedami. Pýtali sa ako sa tu býva, aké sú náklady a podobne. So susedom sme im všetko ochotne porozprávali, na záver som im povedala, že moje deti sem tam kričia, že sem tam po nich kričím ja. Boli to starší manželia. Usmiali sa: "Ale veď to je úplne normálne."
Premýšľam, kedy zakážeme bábätkám plakať,psom štekať, hovienkam smrdieť...
