Do môjho života sa, ani neviem odkiaľ, valia úžasní ľudia. Niektorých som poznala už aj predtým. Niektorí sú zbrusu noví. Všetci majú jedno spoločné - nezištne pomáhajú ľuďom okolo seba. Mám tu česť, že aj mne.
Priznám sa, trvalo mi dlho, celý rok, kým som bola dobrovoľne ochotná prijať pomoc. Až sa ľady prelomili. A ja zisťujem, že mi je omnoho lepšie. Môj život je plnší a najmä - bohatší.
Niektorí pochopili, že na mňa skutočne treba iba malý dvor a veľký bič. "Chcete zasa behať? Chcete! Tak makajte!" Túto vetu si asi budem pamätať navždy. Povedal mi ju človek, ktorého lekári pred rokmi odpísali. Dnes je z neho tréner víťazov rozličných pohárov, sám sa venuje športu a okrem toho - pomáha rovnako "strateným" prípadom ako som ja.
Ľudská voľa je jednoducho silná. Kdesi som čítala, že hranice neexistujú. Že jediné hranice sú v našej hlave. Možno je to naozaj tak, dnes som videla, že nie je dôvod na to, aby som mala nejaký problém. Celý problém je tam, kde mi už niekoľko krát povedali aj iní – v mojej hlave.
Naozaj som si nikdy nepripustila, že chodím nanajvýš biedne alebo, že nerozprávam. Myslím si, že i tomu vďačím za progres. A... Ako iste viete, v sobotu som sa zúčastnila Dolnodubovskej olympiády. Ako divák, samozrejme. No odniesla so si odtiaľ niečo veľmi cenné. Okrem pozitívnej energie a dobrosrdečnosti, ktorou všetci oplývali, to bol aj diplom. Možno si poviete, že takých papierov si môžete vytlačiť koľko chcete. Môžete. Ale skutočne pre Vás budú mať takúto hodnotu?
A tak dnes má miesto na mojom stole, v peknom ráme a tiež mi neustále pripomína kto som a ako vysoko mám cieľ.
Áno, všeličo som si už preskákala, určite to ani teraz nebude ľahké, no viem aké ťažké bolo, keď ma po prvýkrát postavili z vozíka. Každý krok bol riadna makačka. Čo postavila. Posadila. Či pohla rukou. Nohou. Hlavou. Čímkoľvek. Kde sú tie časy...
Vari presne tam, kde onedlho budú aj tieto. A ja hlupaňa si pozerám lyže na vozík, monoski a iné veci. Pritom zabúdam, že kompenzácia ani zďaleka nerieši problém. J
