Bola to malá dedinka pri Trnave. Bola som však nesmierne prekvapená z jej starostu, Mareka. Bol to neskutočne milý človek, a pri tom všetkom, čím som si už prešla, bolo neskutočne fajn, že ma napriek veľkému hendikepu považoval za rovnocenného partnera.
Myslím, že z tejto dedinky by si mnohé mohli brať príklad, jakživ som nezažila krajšiu akciu. Žiadna celebrita, zato však ľudskosť, ktorá sálala z každého kroku.
Nesmierne si považujem gesto bežcov, ktorí sa dali dokopy a odbehli pre mňa obligátnych 10 km.
Áno, bolo to práve Dolné Dubové, ktoré bolo 44. miestom, hoci sa vymkalo bežnému štandardu, a to, že to nebolo ani mesto, ani okresné. No som veľmi rada, že 44ka patrila práve sem. :)
Nikdy asi nezabudnem na to, čo mi povedala Tamara. Pochopila som, že vo všetkej tej smole mám sakra veľa šťastia. Rozhodla sa behu zúčastiť, a jeden z dôvodov, snáď hlavný, je, že pred dvoma mesiacmi pravdepodobne rovnaká mozgová príhoda postretla jej neter, tiež vo veku 29 rokov. Žiaľ, ona mala menej šťastia ako ja, neprežila to.
Tieto slová mi opäť otvorili oči. Opäť som si uvedomila, že som si podávala ruku z pani Zubatou. Vykašľať na to, v akom som dnes stave, podstatné je však, že žijem!
Chcela by som sa teda všetkým tým, ktorý prispeli svojim polienkom do ohňa, srdečne poďakovať. Najmä však moja vďaka patrí Mirovi, ktorý stojí za tým, že táto akcia mala aj akýsi svoj podtón. Napriek všetkému, je to človek s veľkým Č (nie, nie je to členok, ani nič iné :) ), hoci sú ľudia, ktorým sa to nemusí páčiť. Smola, nedokážem vyhovieť každému. A píšem len to, čo si myslím. Takýchto ľudí je skutočne málo, robiť niečo pre takmer cudzieho človeka úplne nezištne.
Ešte raz vďaka aj všetkým, vďaka ktorým som sa tejto milej akcie mohla zúčastiť. A ak sa bude konať opäť o rok, viem, kam budú smerovať moje kroky. Takúto zmes dobrosrdečnosti a ľudskosti si prosto nemôžem nechať ujsť.
