Keď som sa prebrala, netušila som, čo je so mnou. A tak som si myslela, že sa jednoducho zdvihnem, poďakujem a odídem. Figu borovú. Moje telo bolo neskutočne ťažké, nedokázala som pohnúť ani len rukou, či hlavou, nie to sa ešte posadiť, či postaviť...
Z úst mi namiesto slov vychádzali prapodivné zvuky, ktoré nedávali zmysel mne, nie to ešte iným ľuďom.
Ok, tak si ešte poležím...
O pár mesiacov neskôr som sa stala v istom rehabilitačnom centre povestnou tým, že ak ma neviete nájsť, hľadajte ma v niektorom bradlovom chodníku. Vozík, môj verný spoločník, čakal na jeho začiatku. Koľko energie ma stál každý jeden krok... Ale cieľ bol jasný. Hádam na to vozíku neostanem do konca života! Aj keď by som nebola o nič menej ako sú iní. Zdravému človeku to príde nepochopiteľné, ale čo chalani dokázali robiť na vozíkoch, to som len zízala. Jedno viem však iste, cúvať s autom je oveľa jednoduchšie. J
Už vtedy som začínala chápať, že čosi sa deje. Plne som si uvedomovala, že pomyselnú hranicu som prekročila dávno. A spoznala som, čo je moja obrovská devíza – nevedomosť.
Videla som rôzne lekárky, často neurologičky, ako pokrčené sedeli na vozíkoch a nemohli hýbať rukami a nohami. Zato ja som borila jeden mýtus za druhým. S úsmevom si spomínam na to, ako raz zamrzlo čidlo na dverách. Ostali sme na dvore. Vtedy prišla spása – ja jediná som sa z vozíka dokázala postaviť. Obklopená tlupou chlapov, ktorí mali namiesto nôh kolesá. J
Ako čas plynul, i ja som sa dozvedala viac a viac o svojom nemilom postihnutí a prognózach, o ktorých už každý znalý, čoho som schopná , preventívne mlčal, pretože ja a slovo prognóza sa už istý čas nekamarátime. J
S plačom som sledovala, ako môj maliarsky stojan končí pod posteľou a od radosti som tlieskala, keď sa mi podarilo pohnúť sušičkou.
Viem, že dnes som vôbec nemala písať tieto riadky a že podľa štatistík nemám robiť mnoho iných vecí. Napriek tomu však tvrdím, že už rok a pol neviem, čo ma čaká ďalší deň. Aká nová prekážka – výzva, nad ktorou sa zdravý človek ani nepozastaví. Okej, v podstate som to nevedela ani predtým, veď pár hodín pred tým ako som upadla do kómy som si bola zabehať.
Život je nevyspytateľný, či som to ja, alebo ty. Môže sa kedykoľvek zvrhnúť ktorýmkoľvek smerom. Ale skutočne je pravda, že či si myslíte, že niečo dokážete, alebo si myslíte, že to nedokážete, v oboch prípadoch máte pravdu. ;)
