"Povedz nám niečo o egu", povedala kamarátka. Poutníček bez slova zvesil zrkadlo zo steny. "Pozri sa! To, čo vidíš, je ego."
Ja som sa pri pohľade do zrkadla rozplakala. Objali na desiatky rúk. A plač sa zmenil v smiech. A odtedy som, až na drobné výchylky, skutočne šťastná.
Tebe ešte nejaké ego ostalo?" spýtal sa ma priateľ. Áno, ostalo. A vôbec to nepovažujem za niečo zlé.
Dnes som sa o tom bavila s jednou pani. Nikdy sme sa o takýchto veciach nerozprávali. Zrazu som mala pocit, že nie je čo skrývať. "Vieš, ego každý odsudzuje, potláča," vyhŕkla som. "No len vďaka nemu sme živí."
Pred časom moje ego utrpelo porážku. Doslovne. Moje telo sa ocitlo tesne pri hranici smrti. A v tej chvíli sa ujalo vlády srdce. Od tej chvíle ego rastie. A úmerne s ním i moja vďačnosť, láska... "Ide len o to, aby srdce malo prevahu nad rozumom."
Celý život, čo si pamätám, boli moje pocity potlačované. "Neplač, veď Ťa to nebolí!" Zrejme to všetci vedeli lepšie ako ja. "City sú nestále, dôležitý je rozum." Tento nezmysel som si chovala na hrudi ako hada takmer 14 rokov.
Prišiel deň, kedy som musela čeliť "pravde". Moje ego, moje telo, bolo takmer mŕtve. Jediné, na čo som sa vedela spoľahnúť, bolo srdce.
Ako svetlý príklad rada uvádzam chvíľu, keď môj maliarsky stojan skončil pod posteľou. Plakala som. Pretože som to tak cítila. A zároveň som vedela, že ja jednoducho maľovať budem. V tej dobe som nevedela ako - jedna ruka ledva schopná pohybu. Druhá nehybná, ja na vozíku. "Ako chce toto maľovať?" opýtal by sa nejeden.
Keď som to preberala s mojou rehabilitačnou, vysvetlila mi, že pri maľovaní sa v mozgu dejú úplne iné veci. Nastáva zmena vedomia. A s úsmevom mi povedala, že mám začať maľovať nohou. Že skutočne je typické, že ruka zaostáva za nohou. A u mňa je to vďaka maľovaniu naopak. :)
Moje ego je takmer také, ako u hocikoho iného. A nehanbím sa za to. Pretože tým, že rastie, rastie aj schopnosť vnímať bytosti iných svetov, bezpodmienečne milovať, tvoriť, zdieľať...
Som za svoje ego vďačná, no ešte viac som vďačná za jeho prevládajúci protipól.
A som hrdá, že sa smejem, keď som veselá, a plačem, keď som smutná.
Že som... ozajstná!
