To, aké ma sprevádzajú pocity, je ťažko opísateľné. Keď neohľaduplný vodič zastaví na prechode a vy na vozíku sa iba bezmocne prizeráte a čakáte, kedy z tohto prechodu odíde. To, nad čím sa bežný človek ani nezamyslí, predstavuje pre mňa neprekonateľnú prekážku. Obrubník vysoký 10 cm...
Iba som sa usmievala, keď pani suseda vysvetľovala, ako mi netreba nájazdovú rampu, iba pár menších úprav. Nepočítala s tým, že ja nie som ona, že nedokážem to, čo ona. :)
A bolo mi veľmi smutno, keď ma iný človek napadol so slovami, že sa rozvážam na aute, tak načo mi, sakra, je nájazdová rampa. Na nič. Nechajte tú osobu sadnúť si do auta vedľa mňa. A prosím, pribaľte jej igelitové vrecko...
Denne dvakrát cvičím. Rehabilitácia + speedfitness. Naťahujem sa s úradmi. Robím to, čo bežné ženy - periem, nakupujem, varím, chodím pre deti do školy a škôlky. Maľujem. Pre jedného prepych, pre iného psychohygiena. Zistila so, že práve vďaka tomu, že som oprášila štetce, som dnes psychicky zdravá. Aspoň niečo...
Stále premýšľam nad tým, ako istá pani z bytového domu mojich svokrovcov, bola tvrdošijne proti vybudovaniu nájazdovej rapmy. Nepotrebovala ju a navyše, bolo by jej vidno do okien. Rampu napokon nevybudovali. Prešlo pol roka. A milá pani trávi dni zavretá vo svojom byte, do okien ktorého jej nik nevidí. Na invalidnom vozíku.
Som na vozíku a nehanbím sa za to. Je to vec, ktorá sa môže stať komukoľvek z nás. Ani nevie ako. Preberie sa a nohami už nepohne...
Niekoľkokrát som márne obiehala na elektrickom vozíku úrad, kam sa, prirodzene nedostanem. Verejná inštitúcia, kam vedú iba schody.
Nedávno som na miestnu poštu vytiahla kamarátku, ktorá býva niekoľko desiatok metrov od nej. V ruke som zvierala dva listy. Plošina funguje, iba... Je zamknutá, čo ak by ju niekto používal? Počas čakania na ňu a jej vysvetľovania, že keďže mám rečovú vadu, neoslovím náhodného okoloidúceho (a všetci sa veľmi ponáhľali), som si všimla kameru, ktorá bola nasmerovaná na bankomat vedľa plošiny. Tak sme sa zasmiali, že nabudúce trikrát v plnej rýchlostí narazím s elektrickým vozíkom do dverí plošiny. Vyriešiť problém zvončekom za pár eur je neefektívne, s tým by sa údajne hrali deti. :)
Tak sa zamýšľam v akom svete to žijeme. Slovko "my" prestalo existovať, a nahrádza ho slovo "ja". Priznávam, lásku k sebe pestujem aj ja, pretože som zistila, že iba tak ju viem dať ďalej. No napriek svojmu hendikepu, kde môžem, tam pomôžem.
Skúsme sa všetci na chvíľu zastaviť, skôr ako nás zastaví niečo iné. A popremýšľajme. V čom viem byť lepším človekom?
Stále mám pred očami pána, ktorý mi zastal na prechode, aby ma cezeň pustil. Keď videl, že sa márne trápim s kolesami vozíka na príliš prudkom obrubníku, vystúpil a pomohol mi. Demonštroval tak svoju empatiu a ľudskosť, ktorá drieme v každom z nás. Nenechajme ju tvrdo zaspať!
