Svojim slimačím tempom som sa motala po uličkách okolo nášho domu. Vozík mi zniesol sused a ja som si vychutnávala lúče slnka. Akoby to však bolo, keby som nevymyslela niečo extra? :)
Dcérkina škola nie je až tak ďaleko. Vedela som, že chodníky sú v katastrofálnom stave, no napriek tomu som sa naň ako riadny chodec vytrepala. V mieste, kde ho križovala cesta som bezradne hľadala očami miesto, kadiaľ zísť. Napokon som ho našla, musela som sa však vrátiť o kúsok späť.
Moja cesta pokračovala po okraji vozovky, už som sa nemienila zapodievať hľadaním miesta na zlezenie. :)
Všetko bolo obyčajné - a neobyčajné zároveň.
Posledný úsek cesty som si lámala hlavu, ako prejdem cez cestu. Páni inžinieri, ktorí navrhovali prechod, nepočítali s tým, že cezeň bude chcieť prejsť vozičkár.
Práve v tej chvíli sa mi prihovoril starší pán na bicykli. Rozprával, ako má kamaráta na vozíku už veľa, veľa rokov a pýtal sa, čo sa stalo mne. Zdôverila som sa mu, že neviem, ako prejdem cez cestu ku škole. "Ale veď ja Vás potlačím," zasmial sa. V jednej ruke bicykel, v druhej invalidný vozík...
Škola má síce fajku, že má bezbariérový prístup, no hoci som sa dušovala, že ďalej to už zvládnem sama, predsa len som uvítala, keď mi onen pán priskočil na pomoc. Vďaka nemu som zvládla aj dva nezmyselné prahy pri vchodových dverách... Aj keby som kopčekom Kamikadze vyšla, cez tieto prahy skrátka neprejdem. Bolo vidno, že s riadením vozíka má skúsenosti.
Chodba je rovná, hurá pre Lenku. Dvere triedy dokorán, splnila sa moja najhoršia predstava - sú na dvore. A na ten vedie niekoľko schodov.
Bezradne som postávala, či lepšie povedané, posedávala, na kraji schodov. Dvor bol za rohom a ja som netušila, ako Lenku zavolám. Vtedy sa zjavil spasiteľ číslo dva - prešedivelý pán, ktorý bol zrejme pre vnuka. "Pomôžem Vám?" Prikývla som a povedala som, že by som potrebovala zavolať dcérku - jej meno a triedu. Ochotne sa vrátil späť na dvor. Vydýchla som si. A vtedy prišiel svokor a moje spoliehanie sa na anjelov, ktorí vyskakujú z kríkov, skončilo.
Pred školou čakal pán, ktorý mi pomáhal cez cestu i do školy, som presvedčená, že práve preto, aby mi pomohol von. :)
Všetký účastníkom môjho dnešného "zájazdu" srdečne ďakujem. Je pravda - ruky si od únavy necítim, no viem, že veľmi potrebnou súčasťou mojej výbavy je elektrický vozík, ktorý si vie poradiť aj a obrubníkmi a podobne.
Zároveň by som všetký kompetentným chcela odkázať - skôr ako niečo odškrtnete, vyskúšajte si, či to má aj význam. Do svojho dlhokánskeho zoznamu pseudobezbariérových stavieb som si pripísala ďaľšiu. Celkom nečakane.
Dokedy ešte vozičkári budú musieť bojovať o svoje miesto v tejto spoločnosti?
