Tieto nie príliš vábne vyzerajúce cukríky priniesol môj otec do nemocnice ešte v čase, keď som bezvládne ležala a kŕmiť ma mohli akurát tak sondami. Už si presne nepamätám, či to bola sonda zavedená cez nos, či priamo do žalúdka (au).
Vždy, keď si tento cukrík rozbalím (hoci to nie je často, ale i ja mám právo „zhrešiť“), spomeniem si na milú story z nemocnice.
Jasné, o rozprávaní, či kývaní hlavou, sa mi vtedy nesnívalo, ukázať prstom, kde spomínaný predmet je, to ani náhodou. Napriek tomu (alebo preto) považujem práve túto zmes mlieka a cukru za zlomový okamih môjho života. Navyše, aj vtipný. J
V ten deň mal pri mne službu otec. Mohlo mi byť fakt jedno čo a do ktorej hadičky mi natlačili. Aj tak som nič necítila. No vo vzduchu som vycítila príležitosť. Silne pochybujem, že by sa našiel ešte niekto, koho by som na niečo podobné nahovorila. J
Jasné, uvedomovala som si riziko, aké so sebou táto situácia obnáša, bol to takmer mesiac, čo moje ústa neprijali ani len sústo potravy. Dnes si poviem, že na čas sa mojim pánom stal jazyk. A chuťové bunky. A rovnako rýchlo nad tým mávnem rukou. J
Vždy som mala rada krowky, hoci do môjho jedálnička nezapadali ani omylom. No z času na čas som si na nich pochutila. Teda, keď bolo na čom. Aj tu som si totiž vyberala, mohli to byť iba originál poľské produkty, ba čo viac, ešte aj kúpené v Poľsku.
Neviem ako, vypýtala som si tabuľku, ktorá navtedy bola jediným spôsobom komunikácie.
Magnetická tabuľa, ktorá nám značne uľahčovala túto ťažkú situáciu, sa začala zapĺňať písmenami. Prvý nápis: „Krowku.“
„Čo krowku?“ pýtal sa otec.
Tak sa zjavilo: „Chcem krowku.“ (upozorňujem, že skutočne som dovtedy od príhody ani len nesnívala o tom, že niečo jem). Márne mi vysvetľoval, že krowky dal sestričkám a ostatné sa zjedli. Ja som bola presvedčená, že niekde ich ešte zopár je.
„Hľadaj krowky!“ mohol si prečítať na tabuli. Tak nadobudol istotu, že kdesi skutočne sú. Teda hľadal. J
A našiel. J Lenže, do hadičky to nemalo význam. Neveriacky na mňa pozrel. No čo, krowka nebola zrovna ideálnym prvým pokrmom.
Mažiar na drvenie liekov sme mali, miska a lyžička sa akosi našli, voda tiekla. A tak kúštiček krowky rozdrvil, rozmiešal vo vode, a po lyžičkách mi ju dával.
Ľudia znalí problematiky vedia, ako veľmi riskoval a čo všetko sa mohlo stať. Ak by v tej chvíli bol do izby vstúpil niekdo z personálu, minimálne okoktavie. J
Ja som však bola v siedmom nebi. Bola to prvá vec, ktorú som po takom dlhom čase „jedla“ ústami. Uvedomovala som si riziko, ktoré sa nad nami vznáša, no vedela som, že nesmiem sklamať.
Tak som teda nesklamala. A dnes s úsmevom cez slzy spomínam na to, že práve tomuto nevábnemu experimentu vďačím za to, že teraz úplne normálne zjem čokoľvek. Ok, možno to až tak normálne nie je, dozvedela som sa, že na každom hlte spolupracuje až 30 párov svalov, a nie som si istá, či všetky dokážem do danej činnosti zapojiť. No pre tých, čo si pamätajú, ako mi nasilu ťahali z úst jazyk, je iste fajn, keď ma vidia robiť takú „banalitu“, ako je lízať zmrzlinu. J
Samozrejme, aj a týmto gestom je spojená obrovská vďaka. Iste to bolo na hrane odvahy. Ale ja som sa na nej akosi naučila pohybovať už dávno. J
