Už aj mladší syn vie, že spolužiaci sa jej vysmievajú. Prečo? Nenašli si nič rozumnejšie, tak preto, že má mamu na vozíku. Ako keby za to mohla, že? Prvé dva - tri razy mi to bolo ľúto. Dnes ma to skôr vytáča. Ako aj ľudia, ktorí si myslia, že neviem nič urobiť. Viem. Takmer všetko, čo oni. Dobre, neviem vyliezť po rebríku, pribiť kliniec (vždy si tresknem po prstoch, ale to asi viacerí) a neviem ani vyvŕtať dieru. Inak chodím s oporou, sem tak sa niekto tvári, že mi nerozumie. Mám za sebou toľko rozhovorov a telefonátov, aj v cudzom jazyku, že som si osvojila kamarátove: "Víš čo? Nehaj tak!"
Deťom sa venujem ako viem. Keď však naposledy prišla domov a sťažovala sa na tieto úbohé posmešky spolužiakov, povedala som jej: "Leni, nabudúce sa ich spýtaj, koľko obrazov a iných vecí namaľovala ich mama, koľko času s nimi trávi, kde všade boli cez prázdniny na výlet." Odvtedy je ticho. Ale mňa by veľmi zaujímalo, čo jej reprezentanti tejto chorej spoločnosti odpovedali.
Možnože mnohí z vás poznajú legendu, ktorá hovorí o tom, prečo Francúzi račkujú. A kto nie... Nebudem taká potvora, že by som povedala: "... ten nech si vygúgli!" Prosto mali panovníka, ktorý račkoval a nejeden človek sa mu za to posmieval. Tak vydal nariadenie, podľa ktorého mali račkovať všetci ľudia. A tak nejak sa to zaužívalo. Bol to frajer, alebo ako by moji trnavskí kamaráti povedali - pán. Bol. Verte, že máte jediné šťastie, že nie som panovník. Lebo kto nejazdí na vozíku, nebol by IN. Všetkých svoriteľov architektonických bariér by som dala bez milosti stať. A investorov týchto stavieb zavrieť do žalára. Trochu komická predstava, však?
Nie, nie som panovník, ani nie som typ "všetci musia byť ako ja." Ale ani ja nemusím byť ako niekto iný. Nepožadujem, aby každý vedel jednou rukou naložiť vozík do kufra auta, tak prečo vy odo mňa vyžadujete iné nezmysly. Nemám ani najmenší dôvod tváriť sa ako chúďatko. Práve naopak. Som hrdá, že po prognózach, ktoré mi veštili smrť (a neboli prehnané) dokážem to, čo dokážem. Viem, že ľudí s diagnózou, ktorú som mala ja, nechávali umierať (áno, v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia) a viem tiež, že takých ako ja možno na Slovensku nenájdete. Málokto vie, čo značí výraz kmeňová mozgová cievna príroda. Za toto by som sa mala hanbiť? Prečo? Jasne, ľudí po porážke je kopec. Ale nie po takejto. A vždy si budem pamätať slová kamaráta lekára z mekky slovenského zdravotníctva: "Ale veď oni ti nemohli podať adekvátnu liečbu. Nevedeli, čo ti je. Možno ani my by sme to nevedeli. Ale oni určite vo svojej praxi takýto prípad nemali. A v skriptách je koniec jasne definovaný - deň, dva si ešte požiješ na prístrojoch a potom... Rovná čiara, koniec, smrť. Chápeš?" Chápem. A chápete aj vy?
Jeden môj český kolega sa nechal počuť: "Chodiaci ľudia majú topánky, my máme galusky (cyklisti iste vedia, čo to je, pre menej znalých, ako som dlho bola aj ja, je to typ bezdušových pneumatík, ktoré sú niekoľkonásobne drahšie, než klasické plášte s dušou). V dnešnej dobe už máme topánky aj my." A teraz mi povedzte, kto je väčší frajer?"
Celkom zábavne to povedal. Jasné, že každý vozičkár by chcel chodiť. Každý sníva, že namiesto auta bude mať raz zdravé nohy, ktoré ho odnesú tam, kam bude potrebovať. Ale pochopili ste pointu? My nie sme chudáci. Nemusíte sa k nám tak správať. Vieme urobiť viac vecí, než sa nazdávate, aj keď s nami žijete v jednej domácnosti, alebo nám robíte asistenta. V istých veciach sme na vás odkázaní, to áno. Ale rovnako ako vy chcem byť ľuďmi, ktorých si iní vážia.
Paradoxne, väzni majú väčšie práva ako my. Oni do svojej situácie išli vedomí si možných následkov, nám iba nevyšiel krok.
