Rozhodla som sa, že si pôjdem kúpiť novú športovú podprsenku. Keďže mi nie sú dobré tie zo športových obchodov v nákupných centrách , zamierila som do centra Galanty. Veď predsa podporujeme malých podnikateľov. Chcela som...
Dvakrát som obišla podzemné parkovisko obchodného domu (Galaxia, nehanbím sa!). Vôbec som sa nepozastavila nad tým, že nemajú parkovacie miesto vyhradené pre vozíčkarov, oni totiž nemajú parkovacie miesta ani pre bežných zákazníkov. Vtedy mi svitlo - jasné, z boku budovy je druhé parkovisko, aj pre vozíčkarov, idem tam. Vojsť som vošla, aj miesto bolo voľné. Ibaže, presť odtiaľ s vozíkom vyžadovalo nadľudské schopnosti - obrubník (a nie malý), schody, akýsi porast. "Nuž moja, tadiaľto cesta nevedie," povedala som si a chcela som vycúvať. Chcela.
Ľudia na terase kaviarne sa úžasne zabávali - bez rozdielu pohlavia, veku, národnosti. No čo, blondína a veľké auto. Podľa mňa, nikoho z prítomných nenapadlo, že tá blondína nie je ako oni a že do micry vozík nenarve. Nasledovalo niekoľko minút, počas, ktorých sa senzory na aute išli upípať. Za mnou totiž parkovali dve autá, ktoré tam nemali čo hľadať. Majiteľ - neznámy.
Po fáze bezmocnosti nasledovala fáza, kedy mi bolo do plaču. Volala som snáď všetkým. Viete ako je to - Pomôž si človeče, aj Pánboh Ti pomôže. "To sa naozaj budú na mne udrbávať, namiesto toho, aby niekto vstal a pomohol mi?" napadlo ma.
"Slečna, ja Vám pomôžem," ozvalo sa zo zadu zdvorilo. Zložil si prilbu. "Vycúvam Vám to" Vysvetlila som mu, že vozík mám v kufri a že to nepôjde. "Tak počkajte, skúsim zohnať majiteľa aspoň jedného auta." Vbehol do kaviarne, no čašníčka iba pokrčila plecami. Šiel za SBSkárom, ktorý zabezpečoval chod objektu, nedočkal sa inej reakcie. "Dokážete si presadnúť na sedadlo spolujazdca?" spýtal sa. Prikývla som. Sadol si za volant a behom pár minút auto vycúval, nehľadiac na pípajúce senzory. Dal mi ho tak, aby som išla už len dopredu.
"Ja, veľmi Vám ďakujem," vyjachtala som. "Tí ľudia sú fakt zvláštni," povedal. "Nie, aby Vám pomohli, oni sa zabávajú. A tí šoféri..."
Ak by nebolo človeka, na ktorých bežne ľudia nadávajú (jasné, motorkár = pako), stojím tam doteraz. A určite už plačem. Zatiaľ, čo ľudia na terase sa zabávajú nad blondínou za volantom. Možno... Možno si iba nik netrúfol urobiť to, čo urobil mladý muž, ktorý ma na konte jeden velikánsky dobrý skutok a ktorý už zaručene bude na miesta pre invalidov, či invalidov, hľadieť inak. Ako? Ľudsky. On svoju ľudskosť totiž nezabudol doma, tak ako mnohí iní.
Ja som sa tiež poučila, do obchodného domu viac nepoleziem - nie je to pre mňa. A žiaľbohu, nepodporím ani drobných podnikateľov, nech by som akokoľvek chcela.
Pane, Vám patrí moja vďaka, úcta i obdiv. A ostatní? Skúste nabudúce pred odchodom z domu skontrolovať, či ste ľudskosť nezabudli na poličke v kúpeľni.
