K môjmu rozhodnutiu ma nepriamo inšpiroval nápis na jednom trenčianskom obchode - veľkom obchode, stál blízko dvoch vychýrených nákupných zón.“ Nedeľa – zatvorené. Nedeľa patrí rodine. Ďakujeme, že môžeme tráviť tento deň s rodinou.“ Nepamätám si to presne, ale znelo to nejak takto. A mňa to primälo sa zamyslieť.
Netajím sa, občas vybehnem na nákup do Rakúska. Niektorí napodobňujú scénu Cuky a Luky – „Z Rakuuuuuska, Slovensko je smmmmmrrrrrť.“ Pre iných som panička. Myslím, že málokto chápe, že moje auto sa cíti lepšie, ak v -12 idem natankovať a nakúpiť k našim susedom. Že nepodporujem slovenský trh? To je na inú debatu. Podporujem a podporovať budem – lokálnych hospodárov, pestovateľov, remeselníkov, nie nadnárodné spoločnosti, ktoré ľudí nechávajú drieť za minimálnu mzdu a potom si v telke dohodnú reportáž zo svojho Family day, aby všetkým ukázali, akí sú super. Kašlem Vám na divadlo!
Ale späť k Rakúsku. Práve tam som sa naučila, že mnoho obchodov je otvorených v sobotu do 15tej (obchodné centrá do 18tej) a v nedeľu s výnimkou pumpy zatvorené. Teda ja som ešte nič otvorené nenašla. Ľudia si vážia seba, svoje rodiny, svoj život... Že tam je iná životná úroveň? Túto tému nechajme...
Čo ale všetci tí autobusári, rušňovodiči, súkromní podnikatelia, lekári, zamestnanci televízie? Kedy budú mať oni deň pre rodinu. Môj otec pracoval ako rušňovodič, môj bývalý manžel pracuje v televízii, moja matka podniká, moji kamaráti sú lekári... Nie, oni v nedeľu nemajú voľno, ale vedia si urobiť nedeľu v iný deň. Je to o... Prioritách? Celý náš život je otázkou priorít. Vypustilla som slovíčko musím a nahradila som ho slovíčkom chcem. Chcem byť úspešná, preto som si aj na nedeľu popoludnie dohodla tri obchodné stretnutia. Vážim si svoju prácu, preto svoje dieťa nechám pri rozohratej hre (mimochodom, super sme sa zabávali) a odídem dorobiť projekt, pretože práve mi volal šéf a ráno ho potrebuje mať na stole. A ja viem, prečo to robím. Chcem sa aj naďalej voziť na fieste a nie na hrdzavej felícii. Tak potom sa nesťažujme...
Ja mám cez týždeň toľko práce, že by som mohla povedať – konečne mám čas, idem si nakúpiť. Chvalabohu, že aj v nedeľu je všetko otvorené. Inokedy fakt nestíham. Milujem poznámky typu: „Šak Ty aj tak nemáš čo robiť...“ Je super, ak tak pôsobím... Že mi každá činnosť trvá v priemere šesťnásobok času, ako bežnému človeku, to nevie ani mnoho mojich najbližších.
Naozaj, čo by sa nám stalo, ak by sme ľuďom, ktorých mzda sa pohybuje okolo 300 – 350 eur mesačne, dali dýchať? Čo ak by sme im dopriali voľný deň? Dá sa žiť bez obchodov, skúsila som si to. Keď som sa presťahovala, moje deti boli zhrozené, keď zistili, že obchod v dedine je v nedeľu zatvorený, ba čo viac, aj v sobotu popoludní. Rovnaké zdesenie bolo badať na ich tvári, keď zistili, že riad sa umýva aj ručne, nielen v umývačke. Nič im nezazlievam, oni od narodenia iné nepoznajú. No ak by vedeli, že je to úplne normálne...
Moja generácia si ešte pamätá, že v nedeľu boli obchody zatvorené. Potom nejaký šikovný človek vynašiel večierky. Potom prišli supermarkety. A potom pomaly začala odchádzať ľudskosť...
Teším sa, keď neďaleko na farme dozrejú jahody. A nepôjdem si ich kúpiť v nedeľu.
