Na dnes som si vymyslela "krásnu" zábavku. Nič lepšie ma fakt nemohlo napadnúť. Zvlášť, keď mám doma štvorročného syna - ukašľaného.
"Mamiiii...", ozval sa z obývačky netrpezlivý hlas. "Už idem," odvetila som. Chcel na youtube pustiť ďalší diel A je to. Tak uko už nejeden predtým. "Pohni si! Prečo Ti to toľko trvá?" ozvalo sa znova. "Poď rýchlejšie!"
Och ako rada by som rýchlejšie naozaj šla. No celý môj život sa spomalil. Možno až príliš...
"Nehovorte, že máte málo času. Máte k dispozícii presne toľko hodín, koľko mala Matka Tereza, Leonardo da Vinci a Albert Einstein." To sú slová H. Jackson Browna, Jr. Pán pravdepodobne nebol ženatý. Prípadne mal "na saláme". Buď sa naháňala jeho žena, alebo sa neneháňali vôbec alebo mal na to ľudí.
Dnes, pri prezliekaní postele mojej dcéry, som nad týmito slovami premýšľala. Hm, jasne, nesprávam sa ako nikto z tejto trojice, no sú to slová, ktoré sa s veľkou pravdepodobnosťou nevzťahujú na niekoho, kto má rodinu, dve malé a "živé" deti a občas nevie, čo skôr. :) A ani na nikoho hendikepovaného. A už tobôž nie na kombináciu oboch týchto faktorov.
Poviem to otvorene, prezliecť Lenkinu posteľ mi trvalo niečo cez 25 minút. Raz som pri tom spadla, pretože som to nikdy predtým nerobila a moje naťahovanie sa s matracom na jej posteli neskončilo mojou výhrou, keďže som sa ocitla na zemi.
25 minút... V normálnom stave by som za rovnaký čas mala prezlečené všetky postele v dome. A to nevravím, že v tých chvíľach malý miesto Mamiii! kričal Tatiii!, takže manžel v pravidelných intervaloch vybiehal z pracovne, aby mu mohol pustiť ďalší diel. S tým, že by som mala zabezpečovať ešte aj toto, určite by sme sa dostali na hranicu 30 - 35 minút.
Nehnevajte sa, pri štyroch postelich sú to rovné dve hodiny. A to ešte nie je navarené a opraté. Žiaľ, riady sa mi ešte nepodarilo vytrénovať tak, aby do umývačky skákali samé, dokonca i prádlo musím do sušičky preložiť ja. Vymoženosti doby? Minimálne rozvešanie prádla by mi trvalo ďaľšiu hodinu, o umývaní riadu ani nehovorím.
Pravdepodobne to pozná každá žena. Teda tá, ktorej manžel je zároveň živiteľom rodiny. Len troška v zrýchlenom tempe.
Po sedem a pol hodine sa stalo niečo nečakané. Malý sám od seba zaspal. Prebojovala som sa k paplónu, prikryla som ho a s čo najmenším rachotom som sa vyplížila zo spálne.
A tak píšem tieto riadky.
Už dávno neplatí, že oddychovať budem v hrobe, ono to s tým hrobom nie vždy výjde a poviem Vám, že hodiny a dni, ktoré nasledovali po prebratí sa s kómy, boli nekonečné.
Takže so spomínaným výrokom si dovolím nesúhlasiť. Ak budeme mať všetci rovnakú východiskovú pozíciu a okolné podmienky, prosím. Dovtedy sa aspoň v uchmatnutom čase budem snažiť pomôcť všade tam, kde moju pomoc očakávajú. Hoci sa bavíme len o podpore duševnej. ;)
Krásny deň, priatelia!
