Nie je to tak dávno, čo som sa presťahovala. A možno je. Žijem na dedine, v spojení s prírodou, ale nie niekde mimo civilizácie. Normálne, pri Trnave, zhruba dva kilometre od diaľnice. Kruťárna? Ani nie...
Veci sa vyvŕbili tak, že som za začala kamarátiť s ľuďmi, s ktorými som si zdanlivo nemala čo povedať. Boli z mesta, viedli iný život ako ja, nemeditovali, zabíjali mravcov, jedli mäso... Alchymista bol týpek z Petržky, čo varí perník.
Nikdy v živote by som nešla bývať do vežiaku, na to je tam priveľa energií, už vôbec nevravím o rôznych anténach a vykrývačoch na streche... Až som dostala možnosť zistiť, že všetko je vo mne, že záleží na tom, ako to prijmem. Vždy ma hnali dopredu slová akéhosi mnícha - vy ste tí, ktorí si musia zachovať rozvahu aj v tejto džungli. Priznám sa, rozvaha ma začala opúšťať, keď som polhodinu trávila na Prístavnom moste, v kolóne áut. Na kapotu pieklo slnko, klíma nestíhala. A definitívne som ju stratila, keď som spotená prišla pred panelák a mala som zaparkovať. V ten deň sa o čosi viac ľudí začalo modliť...
Často som počúvala, akí sme my "západniari". Azda najviac ma pobavilo vyhlásenie jedného známeho - si na peniaze, potrebuješ, aby si Ťa chlap vydržiaval. Dodnes sa s kamarátom na tom bavíme. Áno, s kamarátom, do ďalšieho dobrodružstva menom frajer sa už nepúšťam. Je správne trafený a mám pocit, že nech vymyslím čokoľvek, povie "dobre".
No a na to petržalskom sídlisku, v džungli, som začala skutočne vnímať život.
Bola som na nákup. Naučila som sa o pomoc poprosiť a tak mi bedničku s nákupom veľmi ochotne preložila do auta okoloidúca pani. Prehodili sme asi dve vety. Pán sused ma uvidel z okna vykladať pred domom nákup a aj napriek tomu, že sám chodí s chodítkom, zišiel mi dolu na pomoc. S ním to už neboli dve vety. Viem, kedy sa narodil, kde pracoval... Zlatý. Inokedy mi s úsmevom dvere podržal akýsi mladík, privolal a otvoril výťah, zaželal pekný deň. Normálne, od srdca. Toľko úsmevov, koľko som stretla tu, toľko ochoty, toľko ľudskosti... Ospravedlňujem sa, ak som si niekedy myslela opak.
Áno, sú aj menej svetlé prípady. Minule som nevedela otvoriť smetiak. Akási pani to videla, otvorila mi ho, skôr ako som stihla do neho vhodiť vrece so smeťami, zavrel sa. "To veko je pokazené," poznamenala a odklusala. Vtedy som tiež otvorila ústa.
Včera kvôli mne v istom nákupnom centre vznikla kolóna. Prirodzene, vodiči trúbili. Odmietla som absolvovať cestu von z garáže. Prvý zareagoval akýsi motorkár, potom vodička auta za mnou, ďalší vodič, ďalší... Až sa našiel niekto, kto dokázal odšoférovať moje auto s dvoma vyplašenými deťmi. A SBSkár ma na vozíku vyviezol von. Už to neurobím...
Veľmi som sa začala zamýšľať. V tej džungli... Možno zopár ľudí pochopilo, že si musíme pomáhať, inak to nejde. Nikdy neabsolvovali žiadnu prednášku, žiaden seminár, pojem vedomý život im nič nehovorí. Iba sú - ľudia.
Absolútne teraz nehovorím o kamarátovi, ktorý je v mojom ponímaní obrovským učiteľom. Moje tu a teraz... Bolo naučené, on ho žije. A ja obkukávam.
Všetko je na mne, nik ma nevodí za ručičku. Chcem ísť niekam, dobre. Že si rozbijem papuľu? Povie mi, že taká možnosť existuje, ale neťahá ma za rukáv - to nerob...
Azda najväčší vtip je v tom, že v tej džungli som sama strávila víkend so svojimi deťmi. Deti sú vnímavé bytosti. Vždy sa hádajú, kto bude spať so mnou. Keď som ich bola v noci pozrieť, obaja tuho spali vo vedľajšej izbe ako ja. Vtedy som sa zastavila a vravím si - ten pokoj je vo mne. Ničoho sa nebáli, napriek tomu, že sme boli sami na cudzom mieste. A ja som šťastná, že mám pri sebe takých obrovských učiteľov. A že som konečne pochopila, že všetko závisí od človeka, od jeho vnímania... A ľudia naozaj sú. A vedia sa usmievať aj v tej džungli...
