Topiaci sa aj slamky chytá. Čo by nie. Iste to tak bolo aj v mojom prípade.
Prišla som na to, že nech už robíme čokoľvek, dôležitá je viera. Práve tá nám dokáže odomknúť nejedny dvere.
Pochopila som, že mozog sa dá ľahko oklamať. Presvedčili ma, že jediný problém neni ani v mojej nohe, ani v mojej ruke, ale v mojej hlave.
Mnoho ľudí teraz začne vymenovávať, čomu všetkému dnes vďačím tomu, že som tu. Áno, vďačím, ibaže nebyť viery, že mi to pomôže, asi by to veľký význam nemalo.
Ešte v dobe, keď som bola "zdravá" mi kamarát, mimochodom kardiológ kdesi v Nemecku, vysvetľoval placebo efekt. Tento slovný zvrat som počula neraz, no bolo zaujímavé ho počuť z úst lekára. Obaja vieme napočítať viac ako do päť, vedel, že všetko, čo mi povie, pochopím.
Už si presne nepamätám, či mi to vravel on alebo som sa to niekde dočítala. Chorých rozdelili do dvoch skupín. Obom dávali tabletky, avšak s tým rozdielom, že jedným bez účinnej látky. Čo myslíte, ktorá skupina mala po období liečenia lepšie výsledky?
Znie to paradoxne, no bola to tá, ktorej podávali "lieky" bez účinnej látky.
A o mi to vysvetlil z pohľadu lekára. A že úplne to isté je to s jedlom, s pitím, s čímkoľvek...
Dnes sa mi to akosi vynorilo z pamäti. Áno, aj ja som brala nespočet liekov, no takisto nespočet ľudí verilo tomu, že mi pomôžu. Pamätám sa, ako ma ešte na nemocničnom lôžku potierali lurdskou vodou. Mnohí ma možno zavrhnú, no ak by to bola voda z vodovodu, bude mať presne ten istý výsledok, treba však veriť. A asi by len ťažko niekto uveril, že mi skutočne pomôže.
To isté je aj s liekmi. Preto bola injekcia butulotoxínu do nohy bez efektu. Proste som neverila tomu, že mi to pomôže. Dnes už môžem otvorene priznať, že lieky, ktoré mi naordinovali tie najväčšie špičky v očiach niektorých, som od doby, kedy som sa vedela sama rozhodnúť, nebrala. Kôš i záchod o tom vedia svoje. Jednoducho som ten bordel odmietala pchať do svojho, i tak utrápeného, tela. Som presvedčená, že som spravila dobre. Raz som totiž lieky vyhodila do záchoda. Bolo ráno. Na obed tam boli v nezmenenej podobe. Tak som tam vyliala asi pol fľaše octu. Večer vyzerali rovnako. A toto som mala jesť? Prečo? Povedzte mi jeden jediný pádny dôvod. Mnohí môžu povedať, že dnes som na tom mohla byť oveľa lepšie? Naozaj? A čo ak nie? Čo potom? Kde sa môžem odvolať? Na lampárni?
Čítala som krásny výrok. Bol z úst či pera Eriky Jongovej: "Vezmite život do svojich vlastných rúk a čo sa stane? Stašná vec: nie je koho obviňovať."
To je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla, že nebudem žalovať nemocnicu, v ktorej preukázateľne pochybili, istý čas som dokonca odmietala prekročiť jej prah. Často som bola zúfalá, keď ma k tomu chceli prinútiť. Preto mám dnes lekára v Trnave, mnohí sa odo mňa odvrátili, nech, beriem to tak, že tak to má byť. Postupom času som pochopila, že jediný liek na strach je ten, urobiť to, čoho sa najviac bojíme. Prekvapenie! Bolo to oveľa ľahšie ako som čakala. Rozhodnutie však muselo vyvierať z môjho srdca.
Pre veľa ľudí som ktosi iní. Vraj mi po tej príhode "preplo". Preplo. A ja som na to hrdá. Pretože inak by som tu dnes nesedela a nesnažila sa podporiť všetkých, ktorým, nech už je to čokoľvek, chýba odvaha. Vy to dokážete! Ja Vám verím! Tak si verte aj vy! :)
