Bola som presne ako Ty. Mladá, zdravá, bezstarostná... Práve dnes mi nevdojak padol pohľad na detské elektrické auto, ktoré zrovna do kategórie mestských vozítok nespadá - má 35 kíl. To auto som sama nosila deťom po schodoch. Dnes som rada, že nimi výjdem ja sama, hoci s vypätím všetkých síl.
Nechcem nikomu naháňať strach, žiť v strachu nemá význam. Má však význam užívať si život práve taký, aký je, hoci Vaša predstava ideálneho života je odlišná od reality- neváľate sa na pláži a nepijete drink za drinkom, namiesto toho trčíte v pochmúrnej kancelárii a navyše, šéfka Vám práve vynadala. Je Vám nanič.
Dýchate? Vidíte? Počujete? Áno, aj tú šéfku, ktorá si na Vás išla vykričať hlas. Menili by ste s človekom, ktorý celé dni nič nemusí? Nemusí ani len vstať a ísť na toaletu. Nemusí sa ísť ani osprchovať, najesť, umyť si zuby... A už vonkoncom nemusí ísť do práce. A možno by práve teraz chcel. Ha, neskoro!
Zažila som to. Viem aké to je, ležať bez pohnutia. Dni, týždne, mesiace... Viem aké to je mať v hlave tisíce myšlienok, no nedokázať vysloviť ani jedinú hlásku. Viem aké to je mať všetko a zo dňa na deň nemať nič.
"Budem šťastný, keď..." Keď čo?
Môj manžel už druhý týždeň pracuje, lebo o pár dní chce ísť s nami na výlet. Tešíme sa, veľmi. Ale, čo myslíte, užíva si aj tieto chvíle? A čo ak sa stane, že dnes sa už z práce nevráti? Nevidím do neho, rovnako ako nevidím do Vás. Vidím iba do seba a občas je to veľmi nepekný pohľad.
Môj progres bol priam raketový. Okej, niekomu sa to môže zdať dlhá doba, no ak uvážime, že som nezačínala z nuly, ale z hlbokého mínusu... "Aká je šanca, že budeš opäť chodiť?" spýtala sa ma mladá žena pri mojom pobyte v mekke slovenského zdravotníctva. "Šanca, že tu s Tebou raz budem sedieť a rozprávať sa, neexistovala," odvetila som s úsmevom.
Priznávam sa, že v poslednej dobe som si život zabúdala užívať. Stával sa zo mňa niekto, kým som nemala byť. Potom prišlo mierne zemetrasenie, ja som pochopila a pripustila som, že viem byť šťastná - tu a teraz.
Človek má často pocit, že už sa nemá kam posunúť. Rovnako ako som zistila, že dno je viacvrstvové, zisťujem, že aj vrcholov môže byť niekoľko. Vlastne, nezáleží na to, či sme na vrchole alebo naopak na dne, záleží, čo z tejto situácie dokážeme vyťažiť, či sa dokážeme tešiť aj z úplnych maličkostí.Myslím, že sa mi to darí. Nemusím na to absolvovať množstvo seminárov, či školení. Mne to život naservíroval v priamom prenose.
Dodnes slovami neplytvám. Nerozčuľujem sa nad maličkosťami, no zároveň sa snažím pochopiť tých, ktorí tak robia. Oni robia najlepšie ako vedia, lepšie to nevedia, mám sa vari za to na nich hnevať?
Užívam si život taký, aký je. Nie, nie je "ideálny". Vraj by sme sa mali sústreďovať na to, čo ešte môžeme dosiahnuť. Okej, budem chodiť, naháňať sa za prácou, večne nervózna a v strese, že niečo musím. Namiesto toho som si vybrala pohodlný život. O ôsmej ráno mám síce vypratanú sušičku, umytú kúpeľňu, som oblečená, umytá, mám odcvičené. Zároveň si však každú jednu chvíľku užívam. No tak mi niečo, čo bežnému človeku trvá desať minút, trvá hodinu. Mám sa preto snáď durdiť?
"Vy sa stále usmievate," povedal mi ošetrovateľ. Bolo to nedávno a mňa čakalo niečo, čo vo väčšine ľudí vzbudzuje hrôzu. "A ak sa budem mračiť, zmení sa niečo?" odvetila som.
Ak sa budete rozčuľovať a kričať, zmení sa niečo? A už ste si všimli aký krásny odtieň má dnešná obloha?
