Dobrá správa je, že mnoho ľudí sa zamyslí, čo to má akože znamenať. Kdežto mnohí sa strmhlav rútia do priepasti.
Ja som v priepasti pristála, niekto by povedal, že pekne tvrdo. Omyl, vážení. Ak uvážime fakt, že som pristále na dne zhruba po desiatich metroch voľného pádu, tak je až neuveriteľné, že sa Vám dnes prihováram. Prosím, neberte ma doslovne, ale asi málokomu bude niečo hovoriť pojem trombóza arterie basilaris s následnou akútnou ischemickou léziou ponsu. Však? Tak Vám to vysvetľujem obrazne, aby ste to pochopili všetci. V podstate, jediný rozdiel medzi mojou „príhodou“ a pádom do priepasti je ten, že som nebola dochrámaná. Ale rovnako jednoznačne predpovedali moju smrť. Zázraky sa dejú, či už to pripúšťame alebo nie.
Veľmi jasne si spomínam na jednu pani, ktorá svojim vystupovaním vzbudzovala môj úsmev, iným, menej skúseným, liezla na nervy. Bola stelesnením toho, čo nazývame arogancia. Riadila všetkých a všetko, teda aspoň mala tú tendenciu. Bola vo všetkom dokonalá a neomylná. „Dostala som už piatu mozgovú príhodu v priebehu dvoch rokov a lekári dodnes neodhalili príčinu.“
Napadli ma slová českého kolegu: „Vy Slováci máte pre cievnu mozovú príhodu krásny výraz – porážka. To je, keď Vaša vôľa súperí s Božou vôľou a tá Vaša je porazená.“
V tej chvíli, keď to povedal, mi svitlo. Ani moju mozgovú príhodu, ktorá zasiahla najdôležitejšiu križovatku v mozgu, si nik z lekárov nevedel vysvetliť. Nebol na to dôvod. Hm, bol, ale jakživ sa ma nik nespýtal ako žijem, čo cítim, ako myslím...
Rovnako si nik nevedel vysvetliť, že som precitla k životu, že som sa začala hýbať a znovu vyslovovať prvé ťažko zrozumiteľné hlásky. A to poznali pojem neuroplasticita, aspoň môj ošetrujúci lekár. Napriek všetkému môj prípad skončil v priečinku Zázrak.
Nebol to zázrak, respektíve bol to rovnaký zázrak, ako sa ich vôkol nás denne dejú tisícky.
Nasledoval kolotoč rehabilitácií, ale ani pri nich sa ma nikto nespýtal ako žijem, čo jem, ako sa cítim, čo si myslím. Až raz...
Zmenila som ešte viac svoje myslenie, ktoré moji niekdajší „kamráti“ považovali za úplne neprijateľné. „Tebe šibe čím ďalej viac.“ Neviem, či áno alebo nie, viem iba, že keď som nedávno po chvíľkovom neodkysličení mozgu skončila v nemocnici odkázaná na presun na mojom invalidnom vozíku, s ktorým som sa odmietala spriateliť, svitlo mi. „Dievča, je na čase začať žiť, užívať si, tešiť sa, byť vďačná,“ povedala som si a dodnes sa mi to darí. Môj život je jeden veľký kompromis, no aj nádherné dobrodružstvo. Z vozíka sa stal krásny doplnok, dokonca krok za krokom objavujem svet ľudí, ktorí sa niekoľko rokov nepostavili. „Ty koľko meriaš?“ „S vozíkom meter tridsať päť,“ odpovedal mladík a usmial sa. Pochopila som, že na vozíku sa život nekončí, možno to bolo spočiatku ťažké, ale teraz...
Rehabilitácia je o prekonávaní samého seba, ale aj svojej duše. To, čo sa nám stalo, nie je neprávosť, či krivda, aj keď Vás zrazí vodič na prechode pre chodcov, ktorí si vás jednoducho nevšimol, lebo práve telefonoval. Veci sú, ako majú byť. Ako to môžem tvrdiť? Viete, v osudnú noc som prežila toho toľko, že právnikom sa ježili vlasy a považovali to za jasne vyhratý prípad. Navyše mali v rukách rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v ktorom sa jednoznačne hovorilo, že ľudia okolo mňa pochybili. Pochybili a čo? Že ma to mohlo stáť život? A vie niekto, čo si malo moje okolie uvedomiť? Žijem. Vie niekto, čo si mám uvedomiť ja?
„Ty si sa fakt nesúdila?“ Pokrútila som hlavou. „Ale... Prečo?“ „Chodiť, ani rozprávať ma to nenaučí.“
Skôr ako budete obviňovať okolie, uvedomte si, že všetci sme iba súčasťou krásneho a dokonalého celku. Môžete cvičiť od rána do večera, zmena je vo vás. Kým budete myslieť rovnako, s Vašim telom môžete dosiahnuť veľa, ale... Neraz som zistila, že vzdanie sa niečoho vám to strčí rovno pod nos...
Ste odrazom toho, ako žijete, ako myslíte, čo cítite. Rehabilitujte. Ale viac ako len dochrámané telo ;)
