Pri slovku rozvod sa dcéra na mňa pozrela takým tým čudným pohľadom. „Že sa nebudete hádať, ako v Súdnej sieni?“ Sú dni, kedy ich výchovu (a pozeranie telky) neovplyvním. Áno, ich. Mám aj syna. A bývalého manžela. Žijeme normálne. Ale nebolo to tak vždy...
Na ten deň si pamätám úplne presne. Bolo leto a ja som sa po výčitkách, ktoré boli rutinou, zvalila s plačom na posteľ. Nie, nepomohlo mi ani to, že som si navrávala, že ovládam štyri dohody. Nepomohli mi ani všetky tie motivačné knižky v knižnici, ani absolvované prednášky. Plakala som. Ako už neraz. Vtedy ma objalo osemročné stvorenie, ktoré povedalo vetu, ktorú som si opakovala vždy, keď som pochybovala: „Mami, neplač. Sa rozveď, nájdi si niekoho iného.“ A buď šťastná – to nepovedala, to bolo napísané v jej očiach.
Nasledujúci deň som podala žiadosť o rozvod. „No Bóóóže,“ povedia si mnohí, „to je bežné. Preto sa netreba rozvádzať.“ Lenže... Ja nie som bežná a ani som bežne žiť nechcela. Chcela som byť šťastná. Milovať všetkých a všetko a dávať zo seba to najlepšie. Viete, istého času som si vypočula niečo takéto: „Keď je koze dobre, ide sa šmýkať na ľad.“ Kamarátové slová, v ktorých citoval Paula Coelha som si prečítala až po rozvode: „Ak si myslíte, že dobrodružstvo je nebezpečné, skúste stereotyp – ten je smrteľný.“
Bolo mi dobre. Bez debaty. Dokonca lepšie ako iným. Viete aký je zaručený návod na nešťastie? Porovnávať sa s inými. Začala som sa teda porovnávať iba sama so sebou.
Je to tri a pol roka, kedy mi do tváre dýchala zubatá a to tak intenzívne, až ma takmer premohla. Lenže... Ja som si vybrala život. Aj za tú desivú cenu, ktorú som musela zaplatiť. Po dňoch v kóme som precitla nehybná a nemá. Čakala ma dlhá a tŕnistá cesta. V hlave zaznel hlások: „Rozveď sa!“ Ale ako, Preboha? V tých ťažkých chvíľach to bol manžel a rodina, ktorí sa o mňa starali. V prvom rade on. Niesol na svojich pleciach časť môjho bremena. A teraz som ho kopla do riti. To sa predsa nerobí...
Od toho osudného dňa som prežila neuveriteľne veľa. Neuveriteľne veľa som pracovala na svojom fyzickom i duchovnom raste. Stala som sa ikonou. Navonok som žila ako šťastný človek, ktorému nič nechýba. Chýbalo. Zúfalo som túžila po opore. Viem, že sa mám spoliehať sama na seba, okolnosti ma k tomu doviedli. Boli dni, kedy som si musela poradiť sama. Dnes viem, že aj vďaka tomu som vyrástla.
Veľa ľudí vníma rozvod rodičov ako niečo... Zlé, niečo, čo sa nerobí, niečo, čo traumatizuje deti..."Rozvod je kurva ťažký," povedala mi kamarátka. Začudovane som sa na ňu pozrela. "Bude to jednoduché, lebo ja chcem!" "Ach Ty snílek," povzdychla si mávla rukou. Ako mnohí po nej. Ja som však vedela, že to tak bude. Presvedčila som sa o tom neraz. Nedokázala som presvedčiť iných. Ani som nechcela. Chcela som žiť. Pretože nijak ľudí nepresvedčíte, iba tak, že budú mať potrebu, pridať sa k Vám.
Odvtedy veci naprali priam kozmickú rýchlosť, aspoň pre mňa. Zatiahla som ručnú brzdu, pričom vlak sa ďalej hnal neuveriteľnou rýchlosťou, aby...
„A pred štyrmi týždňami sa mi za veľmi podivných okolností pokazilo auto,“ povedala som kamarátovi. Je rozvedený. A šťastný. Napriek tomu, že stratil žalostne veľa. "Ty vieš prečo. Sa pozri, akou rýchlosťou si sa hnala. A kam..." On bol na vozíku, ja s chodítkom, ale zjavne sme sršali energiou, optimizmom a šťastím. Aj po štvorhodinovom spánku. Ľudia, čo ma dlhšie nevideli, ma objímali o čosi dlhšie. „Veď Ty žiariš,“ nechápavo krútili hlavou. „Ja viem, odvetila som, robím, čo chcem.“ S tým kamarátom sme riešili pracovné veci. Veci, ktoré som tri a pol roka nosila v srdci, pretože nebol nik, kto by si ich dokázal vypočuť. A tak veľmi som si to želala. Bola som rozvedená. A šťastná. Moje deti boli šťastné. Viacej ma objímali. A hoci sa im začal nový život, tešili sa. Úprimne. Ako ľudia. A ja som sa tešila z ich spokojných tváričiek. Striedavá starostlivosť je fajn, ak spolu rodičia dokážu kultivovane komunikovať. A my dokážeme. Otvorene priznávam, že si svojho bývalého manžela nesmierne cením. Keď som o ňom nedávno pred kamarátkou tak pekne rozprávala, spýtala sa: „A Ty si sa s ním prečo rozviedla?“ „Ako človek je úžasný, ako manžel je to debil.“ A viem, že takých ľudí mám okolo seba veľa. Sú to skvelí ľudia, ktorí kričia na svoje ženy, zatínajú päste, bijú deti...
Mám tridsaťdva rokov. Som matka. Som dieťa. A tiež mám matku. A tú matku si ako dieťa pamätám uplakanú, nervóznu, kričiacu po nás – deťoch... Neraz som ju videla sedieť v kuchyni za stolom, s hlavou v dlaniach. Tú uplakanú tvár si pamätám dodnes. Chcem, aby si ma moje deti pamätali takto? Nebolo toho zlého už dosť? Nie, nechcem. A vravím Vám, že rozvod nie je strašiak. Pre tých, čo ho tak nevnímajú.
