Normálny letný deň s deťmi. Ideme tam, tam, tam... Z obľúbeného radlera v parku na lavičke som odpila sotva deci. Začalo ma škriabať v hrdle. Napriek všetkému som sa vzchopila a išla urobiť večeru. Boli sme na akomsi minivýlete u kamaráta. Neviem, či som po večeri upratala, osprchovala som sa a odkvecla som do postele. Opantala ma taká bolesť... Prežila som už všeličo. Ale... Vtedy som bola superžena. Slzy sa nenosili. Bol to údajne spôsob vydierania. A zrazu som ležala slabá so slzami na lícach. Deti ešte pobehovali okolo mňa, bol čas ich uložiť do postele. Ale ako? O pár minút sa v byte rozhostilo ticho. Nechápala som. Kde mám deti? Zasiahol kamarát, spolu si prečítali rozprávku a nechali maminu oddychovať. Ak som dovtedy plakala, zrazu som plakala o čosi viac.
"Chceš čaj?" spýtal sa ma akože nič prevratné. "Čaj? A ako mi ho donesieš? Ja vstať nevládzem," odvetila som a obrátila som sa ku stene. Nevedela som si predstaviť, že človek na vozíku mi prinesie šálku horúceho čaju. Moja fantázia má predsa len svoje hranice a na jednu z nich som práve narazila. "Priveziem ti ho. Aký chceš?"
Ostala som zarazene pozerať. Táto zdanlivá maličkosť... Keď som si predstavila, kam som odložila krabicu s čajmi, aká je ťažká - drevená a presklená, navyše kanvicu som mu darovala takú, ktorá sa neplní cez vyklápacie veko, ale šróbovacie. Zabudol vôl, že teľaťom bol a pojem kvadruparéza sa v mojom ponímaní rozplýval kdesi v diaľke...
O pár minút som mala šálku s čajom pri posteli. A opäť som sa rozplakala. Neviem, možno si myslel, že ma tak veľmi bolia dutiny. Keď som to o deň neskôr opisovala kamarátovi v podobnom stave, zmohol sa na "Wau." Ja viem, že pre bežného človeka to nič neznamená. Možno aj preto som sa predtým tej šálky čaju nedočkala. Dočkala som sa mnohých iných vecí, ale... Čítala som krásne prirovnanie. Ako vzťah nahlodávajú maličkosti. Je to ako keď ste na krásnej dovolenke, len vás otravujú komáre. Možno niekto povie - tak si kúpim repelent. Ja som ho nemala. A rozviedla som sa. Nemala som zlého manžela, naopak, ale jedným slovom - neboli sme kompatibilní. Nechápal potreby človeka s hendikepom. Pri tej šálke, keď som sa na polohovacej posteli dala do sedu, som to pochopila. Nasledujúci deň som preležala s myšlienkou Superžena som už bola. Teraz mám právo byť slabá, zraniteľná, uplakaná... Ale o to žiarivejšie sa smejem.
