Rozhodla som sa, že nebudem viac mlčať. Som pripravená na útoky všetkého druhu. Už nemôžem "žiť svoj vlastný život" a o ostatných sa nestarať. Telo je to, čo nás delí od celku, nech to vyznie akokoľvek neprijateľne. Ty si ja a ja som Ty.
Príroda volá o pomoc. Jej volanie je čoraz hlasnejšie. Niečo musíme zmeniť, ale čo?
Na balkón som zavesila drevenú zvonkohru, ktorej zvuk opätovne nadchýňa mňa i deti. A že niekomu vadí? Nuž, nie je to rozmar. Je to len slabučká protiváha tomu, čo dostávame...
Myslím, že všetky živly sú veľmi, veľmi oslabené. Bytosti vody, vzduchu, stromov,... volajú o pomoc. Nemusíme chodiť ďaleko po to, aby sme si aj rozumom overili to, čo nám oznamujú.
Náš vzduch je nečistý. Dýchame ho všetci. A vypúšťame doň všetko - výpary, splodiny, neharmonické vibrácie hlasnej hudby, dokonca i neporiadok, ktorí v sebe nosíme a ktorý nám niektorí radia uvoľňovať štýlom - nádych, prúdi do mňa svetlo, ľahkosť, a výdychom sa zbavujem všetkého zlého... Kto nám dal právo hodiť to do ovzdušia? Ahaaa, zabudla som, človek sa považuje za tvorcu všetkého naokolo. Žiaľ, málo ľudí si uvedomuje, že sme jedným z mnohých živočíšnych druhov. Máme slobodnú vôľu a chováme sa ako ovce...
Operujeme pojmom "koniec sveta". V histórii Zeme sme zanedbateľnou položkou. Ubližujeme jej. Jedného dňa pohár pretečie a príde koniec ľudstva, nie koniec sveta, ako ho s obľubou nazývame. Zem tu bude ďalej, zotaví sa z rán, ktoré sme jej utŕžili a tvor menom človek opäť dostane nádej na vývoj.
Voda... Vraj ak vedľa vody položíme mobilný telefón, nie je schopná vytvárať kryštály. My sami sme zo 70 - 75% tvorení práve vodou. U malých detí je to 80%, u embrya až 90%. Ešte aj dnes vidím hompáľajúci sa mobilný telefón na krku mojej tehotnej sestry... Považujem za zodpovednosť, zdieľať tieto informácie. Budúce mamičky, áno tie, čo užívate všetky tie vitamíny z reklám, aby bolo Vaše dieťatko zaručene zdravé, skúste mobilný telefón vylúčiť z vašeho života alebo jeho používanie zminimalizovať. To dieťa vo Vás je takmer voda! Vrátane rôznych prímesí.
Náš mozog - 80% vody. Nenadarmo mi kedysi kamarát zaoberajúci sa danou problematikou nakázal telefonovať ak tak cez handsfree. Nepočúvla som. Dnes si uvedomujem, aké to má dôsledky. Hurá, moja vtedy 6 a pol ročná dcéra dostala k Vianociam mobilný telefón! A v prostredí popretkávanom Wi-Fi signálom žijeme vari všetci.
Zarazilo ma, keď som čítala o stromoch. Vieme, že čo vydychujeme, oni vdychujú.. A čo vydychujú oni, vdychujeme my. Nie sme vari jeden na druhom závislí?
Potvrdilo sa mi poznanie s videa, v ktorom bol strom označený ako súčasť spoločenstva.
Stromy schli. Napriek tomu, že pršalo. Jedna vec boli vibrácie vody, ktoré su vplyvom všemožných žiarení deformované, druhá vec boli huby okolo stromov. Im chýbali tie huby. Nikdy by ma nebolo napadlo, že strom potrebuje huby. Že ony potrebujú stromy, to je jasné hádam každému.
Rútime sa do priepasti, slepá ulička je veľmi mierne pomenovanie. A i napriek tomu, že vieme, aké to bude mať dôsledky, nepribrzďujeme, ale naopak, zrýchľujeme.
Predstavme si, že sedíme v aute, jasne vidíme koniec ulice, no i napriek tomu stačíme plynový pedál až k podlahe. Netrápi, veď ja to pár centimetrov od betónového plotu ubrzdím. Ale čo tí ostatní? Možno nesedia v takom dobrom aute. Jeden narazí do druhého, druhý do tretieho a my iba sledujeme, ako sa múr centimeter po centimetri približuje. Až skončíme na ňom. Možno prežijeme. Budeme vďačný za holý život, keď uvidíme tú skazu navôkol. No čo ak miesto múru to je skutočne okraj priepasti?
Prosím, strhnime volant, kým ešte nie je neskoro. Nie ja, nie Ty, ale MY. Či chceme, alebo nie, sme jedno! My i vzduch, ktorý dýchame a voda ktorú pijeme.
Mňaaaam, na večeru budem mať pečenú sesternicu!
