Je dosť možné, že tvrdením, že som neskutočne bohatá, uvádzam okolie do rozpakov. Ako to o sebe môže tvrdiť? Jednoducho...
Nepamätám si už presne všetky veci a všetky čísla, pamätám si iba, že patrím k 8% najbohatších ľudí na tomto svete. A som za to neskutočne vďačná. A som aj šťastná...
Mám počítač, na ktorom píšem tieto riadky. Áno, ja píšem. Viem písať, počítať, čítať. Koľko obyvateľov tejto planéty to nevie?
Ráno som sa zobudila a mohla som sa postaviť na vlastné nohy. Samozrejmé? To som si aj ja myslela...
Máme jedlo v chladničke, oblečenie a topánky v skrini. Máme vlastne chladničku i skriňu. Nie je to úžasné?
My všetci, vrátane mňa, zabúdame, čo všetko máme. Častokrát to zistíme, až keď o to prídeme.
No potom je častokrát príliš neskoro.
Ja osobne poznám ľudí, ktorí sa nikdy viac na vlastné nohy nepostavia. Obdivujem tých, ktorí vedia chodiť. Hlboko sa skláňam pred tými, ktorí vedia zároveň aj telefonovať. Ja to neviem. Skúste ma postaviť do otvoreného priestoru, a uvidíte, čo sa stane. Nedajbože, ak by fúkalo...
Samozrejmé viac nie je samozrejmým. Pred rokom a pol som pochopila, že samozrejmosťou nie je ani existencia, dýchanie, jedenie, pitie...
Vážme si, čo máme, pretože máme neskutočne veľa.
Na koniec pridám len slová neviemkoho, koré si pamätám ešte z Národného rehabilitačného centra: "Trápil som sa, že nemám na nové topánky, kým som nestretol človeka, čo nemal ani nohy."
