Mám sen. Nehovorím, že je skromný. Chcela by som, aby na Slovensku vzniklo mesto, kde sú si všetci rovní. Patrila som totiž medzi tých, ktorí majú namiesto nôh kolesá. Za ten čas som mala možnosť spoznať ľudí, ktorým často môžu zdraví iba závidieť. Nechodím. No a? Život aj tak treba brať s humorom.
Často sa samozrejmosť behom zlomku sekundy stane minulosťou. V lepšom prípade vysnívanou métou.
Rada by som poukázala na to, že to, čo sa stalo mnohým z nás, sa skutočne môže stať hocikomu. Podľa mňa si nik nesadá do auta s vedomím, že už z neho nevystúpi, či nejde do nemocnice s tým, že sa z nej už po svojich nevráti.
Patrím k tým šťastným, čo na bezberierový prístup nie sú odkázaní. Existujú však aj takí, čo sú. I ja som bola. A nazabudol vôl, že teľaťom bol. :)
Určite sa nejedná iba o problém našeho mesta. Obrudníky, chodníky pripomínajúce tankodrom, tu schodík, tam schodík, vstup na úrady prinajlepšom pseudobezbariérový, o iných budovách ani nehovoriac.
Chcem, aby si všetci v prvom rade uvedomili, že to, že je človek na vozíku, neznamená automaticky, že je menejcenný.
Bežný človek neraz zdvihne nohu, ani ho nenapadne, že prekonal nejakú prekážku, pre niekoho to však môže byť zásadná bariéra. Chcela by som, aby vozíčkari i tí "zdaví" žili v harmónii, aby medzi nimi nič nestálo, ani v podobe tých architektonických bariér. Ja osobne pre to urobím všetko. Rada budem tou zmenou, ktorú chcem vidieť vo svete. Aj oceán je iba súhrn kvapiek.
Viem, že pred sebou mám minimálne tak ťažkú úlohu, ako bola záchrana miestneho neogotického kaštieľa. Tí, ktorí za touto odvážnou akciou stoja, si tiež mohli povedať: "Je to náročné. To nezvládnem. Som iba kvapkou v mori." No napriek tomu išli a urobili to, čo ostatní považovali za nemožné.
Verím, že raz aj ja pôjdem a s odvahou budem čeliť tomu, čo dnes vyzerá ako utópia.
Je mi jasné, že bezbariérové budovy sú oveľa finančne náročnejšie ako budovy bežné a že vyhovieť normám, urobím už spomínaný pseudobezbariérový prístup. Ako poliklinika v istom meste. Vozíčkári majú separátny (?) vstup. Pseudobezbariérový. Prvé, s čím musím bojovať, sú dvere. Výťahom sa vyveziem, kam potrebujem, lenže... Hľa, prah. A za ním ďalšie dvere. Je zrejmé, že bez druhej (a zdravej) osoby si neporadím. Aj tá len horko ťažko otvorí dvere a prekoná s vozíkom prah.
Vo vymenovávaní podobných situácií by sme mohli pokračovať vari donekonečna. Tí, ktorých sa to týka, vedia svoje. A vy ostatní vedzte, že občas by nezaškodilo trocha ľudskosti. A teraz nenarážam len na realizáciu stavieb. Hovorím aj o tých paniach a pánoch, ktorí sa povýšenecky hrdia "titulom" úradník. Polená pod nohy, ktoré dokážu hádzať práve oni, sú občas tak veľké, že ani zdravý človek ich nedokáže prekročiť.
Skutočne ste už zabudli, že ste platení z peňazí nás všetkých, daňových poplatníkov? Šéfov máte skutočne neúrekom, často je to práve človek, ktorému sa pod nohy chystáte hodiť ďalšie poleno.
