Zabudli nám povedať, že tá mocná zbraň je slovo. Že myšlienka má neuveriteľnú silu, vyslovené slovo ďaleko väčšiu a ak niečo napíšeme... Skúste sa pod niečo podpísať a o dva dni prísť s tým, že ste zmenili názor. Vysmejú sa vám do očí, ale nie o to ide.
Učím ľudí hovoriť o sebe pekne. Zaslúžia si to.
Nie ja nie som žiaden fanatik zamilovaný do pozitívneho myslenia. Viem o svojich tieňoch, akceptujem ich, nebojujem s nimi, príjmam ich. Neexistuje ruža bez tŕnia, to si, prosím uvedomte. Teda existuje, umelo vyšľachtená. Nie divoká, nie krásna, nie tá, čo svojou vôňou teší svet.
Občas sa mi zastaví rozum, keď sa dozviem, ako niekto nad niekym vynáša ortieľ. Uvediem príklad.
Ste u lekára, pretože vás rozbolelo koleno. Nebudeme sa teraz hrať na významy chorôb, na to, čo nám chce povedať, ani na celostnú medicínu. Lekár sleduje váš záznam z magnetickej rezonancie, zamračí sa a povie: „Je to zlé. Do dvoch rokov vás budem musieť zoperovať. Máte ho v takom zdevastovanom stave, že môžete byť rád, že ešte chodíte.“
Ako vám je?
Zachmúrená tvár a človek, ktorý vie, o čom hovorí. Veď takýcho prípadov riešil už dvesto päťdesiat štayri a vždy to dopadlo rovnako...
Na opačnej strane vám lekár vysvetlí, čo na výsledkoch vidí. Usmeje sa a povie: „Je to zlé. Dnes áno, ale v prípade, ak zmeníte svoj život, názory, postoje, stravu, životný štýl, jednoducho, ak nebudete pokračovať v programe sebaskazy, to koleno do vašej smrti vydrží. V prípade, ak sa vám nad tým nechce ani popremýšľať, je vysoko pravdepodobné, že do dvoch rokov sa vidíme na operačnom stole.“
Váš pocit?
Že čo ten vie? Šak má za sebou iba dvadsať štyri prípadov, z čoho osem tú operáciu nepotrebovalo?
Ten človek za vás nenesie vašu zodpovednosť. Nerieši s vami celostnú medicínu, žiaľ, na toto poisťovne kód nemajú. Nevie ako žijete. Ale je na vás...
A že som moc múdra?
Zrejme som, pretože o mne sa lekár svojho času tiež vyjadril: „Chystajte pohreb. Ešte dva -tri dni na prístrojoch vydrží.“ To som ja, našťastie, nepočula. Počula som až lekára, ktorý nado mnou nikdy žiadny ortieľ nevyniesol. Dnes mu prízvukujem, že má aj svojim kolegom odkázať, aby si uvedomili, že moc ich slova je... Väčšia než kedy snívali.
Taktiež mám kamaráta. Má tourretov syndróm. Nie, nie je to Ivo Toman, na to je primladý. Napriek diagnóze, pridruženému ADHD, sociofóbii a neviemčomu ešte je živnostník. Má skončenú odbornú školu. Jemu zrejme zabudli povedať, že elektrikára nemôže robiť. Keď som na neho pozerala s vypleštenými očami, povedal mi: „Keď ma kopne elektrika, aspoň nemám chvíľu tiky.“ Smiali sme sa obaja.
Úprimne tohto človeka obdivujem a zrejme aj on mňa, hoci nevie, z akého hlbokého mínusu som vychádzala. Iba bol svedkom mnohých rozhovorov s ľuďmi, ktorí do mňa usilovne vdychovali život. Videl tie rozžiarené tváre.
A hoci nie ste lekár, prosím, uvedomte si, že vaše slovo je naozaj veľmi mocné. Vie uzdravovať, i človeku vziať poslednú štipku nádeje.
Možno som vnímaná ako nepoučiteľný optimista, ale... Bojíte sa smrti? Ja som ju už zažila.
