Riešila som niečo, čo mi prerastalo cez hlavu. Motala som sa v kruhu, donekonečna, tak ako iste nejeden z nás. Potom, popoludní, som dve a pol hodiny strávila na terapii. Nevedela som, kto som, kam smerujem, vedela som len, že prišiel čas, kedy aj ja potrebujem pomôcť. Nie som hrdina, nie som ženská obdoba ironmana, nemám dôvod sa tváriť, že vždy všetko s úsmevom a hravo zvládnem. Nie je to tak.
Čakala ma pred bytovkou ničím odlišnej od okolitých. Trpezlivo, usmiata, s nehou. Takou to obyčajnou, ľudskou. Vedela, že som išla cez dve ulice so zapnutou navigáciou, a napriek tomu som jej volala, že som zablúdila. No čo Vám poviem...
Vstúpiť do jej bytu bolo ako vojsť do oázy vo vyprahlej púšti. Bolo tam krásne, rozprávkovo, čisto... Všetko malo svoje miesto a na moje konštatovanie, že poriadok sa nerobí, poriadok sa udržiava, mi len s úsmevom prikývla. Páčilo sa mi tam, no ako typicky na stavbarinu orientovaný stredoeurópan som hľadala niečo, čo by bolo predsa len niečim zvláštne. Nejakú neviditeľnú prasklinku, vydutú omietku, niečo. Zbytočne. Všetko bolo ako ona - pokojné a rozvážne. Ešte aj keď prevrhla džbán s vodou, iba sa usmiala a poutierala to. Pokoj... Čo Vám poviem...
Je jedno o čom sme sa bavili, že som podliehala záchvatom plaču, a že jediné, čo v tej chvíli urobila, objala ma ako malé dieťa. "Len si poplač," povedala. Mnohí si povedia - jasne, veď si za to nechá aj zaplatiť, správal by som sa rovnako.
Po dva a pol hodine som odchádzala. Bolo mi ľahšie, no nie preto, že by som svoje starosti na niekoho hodila, ale vďaka tomu, že som pochopila súvislosti a zistila som, že veci sú riešiteľné, iba to vyžaduje prácu na mne samej. Žiaden ten model - zázraky na počkanie, nemožné do troch dní. "Lenže to bude ťažké, mne sa do toho fakt nechce," skúsila som v istej chvíli namietať. "Vyžaduje to najhlbšiu pokoru a lásku, len smelo do toho," odvetila mi.
Keď sa so mnou lúčila a chcela som jej dať peniaze, usmiala sa a objala ma. "S láskou," povedala. Raz som pre istú skupinu ľudí pod jej vedením niečo urobila. Iba tak. Z lásky. S vedomím, že zajtrajšok sa o seba postará. Nevedela som ako, iba som verila.
Žijem v materiálnom svete, peniaze sú jeho dôležitou súčasťou, dokonca nosným pilierom. Ja sama mám peniaze rada, ale rozlišujem medzi cenou a hodnotou a uvedomujem si, že málokedy sa jedná o priamu úmeru. Lásku, zdravie, rodinu... Tú si nevieme kúpiť, hoci niekto namieta, že áno. To je možno téma na ďalší článok - o pozlátkach.
Chcem len, aby ste vedeli, že naozaj žijú medzi nami, tí spomínaní anjeli bez krídel. Stačí len, keď sa lepšie, respektíve inak, pozrieme. Koniec koncov všetci sme anjeli, len málokto si to uvedomuje.
Veľmi často počúvam, v akom zlom svete žijeme. A nerobíme si to náhodou my sami? "Môj sused je jebnutý" citujem, "toho nemožno mať rád". A viete o tom, že koho je najťažšie milovať, ten to potrebuje najviac? A ak dnes pomôžem niekomu zbaliť nákup, niekto možno niekedy pomôže mne. Len to nerobme z vypočítavosti...
Ďakujem aj anjelovi, ktorý stál za mnou pri pokladni...
