Spolu s nímsom mala ešte jedného mladého kocúrika, Sebastiana. Sebi bol klasický tigrovanýkocúrik, tiež nájduch z ulice. Jeden z tých, čo mal to šťastiea natrafil na dobré duše, ktoré sa rozhodli mu pomôcť. Sebi bol krehkejšiaosobnosť ako Shiny, bál sa neznámych ľudí, dlhšie si zvykal na nové prostrediea všetko nové. Ale na druhej strane zas akoby viac chápal, čo sa okoloneho deje, viac vnímal emocionálne expresie.
Keď si Shinyhov ten večer zobrala rodinka so sebou, bola to pre mňa úľava, že konečne potroch mesiacoch sa podarilo nájsť niekoho, kto si ho zobral. V tomtoobdobí je veľmi ťažké umiestňovať mačičky.
Bola sompsychicky pripravená, že Sebi u mňa „skysne“ dlhšiu dobu, celkom som sa nato aj tešila, že si budeme spolu kraľovať v byte a postupne nájdem ajjemu dobrú rodinku. Tak som si spokojná ležala na gauči a prepínalaprogramy. Sebi bol niekde zalezený, skryl sa pred návštevou a musel topredýchavať. Zrazu ku mne dobehol, vyskočil na gauč, ľahol si oproti mne, hlavupoložil na vankúš, na ktorom som aj ja mala položenú hlavu, a tváričkou saotočil ku mne. Uprene mi pozeral do očí, skúmavo, trochu ustráchane, trochuvyčítavo, trochu prosebne, ale aj chápavo. 10 minút len uprene pozeral domojich očí a nechal sa hľadkať. Bol to veľmi intenzívny dlhý pohľad, ktorýmohol vyjadrovať čokoľvek. Ja som však mala pocit, že mi tým komunikoval„Nesprav to aj mne.“
Na druhý deň mivolala jedna pani, že má záujem o Sebiho a že by si ho večer prišlazobrať. Bolo to veľmi narýchlo, veľmi nečakane, ale súhlasila som, aj keď sombola prichystaná úplne na inú situáciu. Chudáčik Sebi, keď večer zbadal cudzíchľudí, bolo mu všetko jasné. Nedal sa chytiť ani mne, stále utekal, a keďsme ho zavreli do prepravky, mraučal o dušu.
Odišli, ajs ním, a mne ostali spomienky na oboch ciculákov a pocit, ktorývo mne zanechal ten dlhokánsky pohľad vyjadrujúci možno všetko a možnonič.
