V roku 2000 sa Izrael jednostranne stiahol z južného Libanonu, ktorý obsadil v júni 1982. Židovský štát pritom nikdy nemal záujem trvalo okupovať toto územie. Jeho vojaci tam vpochodovali preto, aby ochránil sever Izraela od množiacich sa cezhraničných teroristických útokov realizovaných z územia Libanonu.
OSN, ktorá mala s jednotkami UNIFIL garantovať, že územie Libanonu za severnou hranicou Izraela ostane demilitarizované, svoju úlohu nezvládla. Mala totiž zabrániť tomu, aby ho ovládli militantné šiítske teroristické skupiny, ktoré sa od roku 1982 sformovali do dnes známeho hnutia Hizballáh.
V roku 2006 nasledovala po únose dvoch izraelských vojakov práve zo strany Hizballáhu vojenská intervencia Izraela voči silnejúcim pozíciám tohto teroristického hnutia na juhu Libanonu. Izrael v nej nebol úspešný a pod tlakom veľmocí akciu ukončil skôr, než by efektívne ochromil silnejúcu vojenskú infraštruktúru Hizballáhu. OSN opäť sľúbila, že ochráni územie Izraela pred náletmi rakiet zo severu.
Realita je dnes taká, že Hizballáh má podľa niektorých zdrojov až 60.000 rakiet namierených z juhu Libanonu na rôzne miesta Izraela. Údajne by rektami dokázal ostreľovať aj Tel Aviv. Takže svet sa takmer nečinne prizerá (podobne je to s Hamasom v prípade pásma Gazy), ako Irán zásobuje Hizballáh stále modernejšími zbraňami.
Vojenské zásahy v noci zo štvrtka na piatok a najnovšie aj v nedeľu ráno, ktoré opisujú viaceré médiá, boli pravdepodobne namierené proti významnej zásielke rakiet vypravenej z Iránu a tranzitujúcej cez územie Sýrie na juh Libanonu pre Hizballáh. Vojenskí experti vyjadrili obavy, že dodávka týchto rakiet alebo vyspelých protilietadlových striel by mohla narušiť krehkú rovnováhu síl a vyvolať rozsiahly ozbrojený stret. Izrael nálet pochopiteľne nepotvrdil, ale je pravdepodobný a v tomto kontexte aj logický.
Ak by sa teda správy médií zakladali na pravde, tak bol Izrael šetrný. V nedeľu agentúry ešte nehlásili ani jednu obeť a podľa nich stíhačky Izraela nenarušili vzdušný priestor Sýrie.
A hlavne, ak Izrael skutočne stál za touto intervenciou, tak vlastne len urobil špinavú prácu za OSN, ktorá rada deklaruje ambíciu byť „garantom" mieru. Ak svetové spoločenstvo nemá reálny záujem, či nebodaj kapacity plniť si svoje bezpečnostné záväzky voči Izraelu, tak by sa teraz nemalo pohoršovať na tom, ak by Izrael urobil preventívny obranný krok vo vlastnej réžii. Izrael s územím len o máličko väčším ako je polovica Slovenska si totiž nemôže dovoliť kompromisy. Predovšetkým nie v bezpečnosti.
Tak to je to, čo sa žiaľ z krátkych správ čitateľ na Slovensku nedozvie a čo treba dodať skôr, než sa na hlavu Izraela začnú sypať obvinenia za „destabilizáciu v regióne". Titulky hovoriace o tom, ako Izrael "bombardoval" a "útočil" sú preto sporné, ale zaručene prilákajú pozornosť médií a samozrejme notorických kritikov židovského štátu. Hlavne tých, ktorých kontext udalostí na Blízkom východe nechce zaujímať.
