V čase, keď sa množia ťažkosti s vyučovaním matematiky s nespochybniteľnými pravidlami, chceme aj v delikátnej sexuálnej výchove zveriť náš dorast do rúk školského zariadenia. A ešte povinne! Akú to má logiku?!
Na Exodus som sa tešil od upútavky, ktorú som videl pred iným filmom začiatkom decembra. Tým viac, že premiéra príbehu o Mojžišovi pripadla tesne po Vianociach. Čas voľna s rodinou počas sviatkov zaváňali príjemnou vidinou, že si kino vychutnáme spolu.
To mali naši chalani ešte jednociferný vek. Keď som doma počas jedných Vianoc, Nového roka... zaviedol pravidlo, že na sledovanie televízie bolo treba stráviť dvojnásobok času vonku. V lese, alebo aspoň na dvore. Jednoducho na vzduchu.
Vyvracanie mýtov má (nielen) na Slovensku, zrejme tuhý koreň.
„Tak čo, rozvinú sa talenty našich detí vďaka nám, alebo napriek nám?“ Otázka, ktorú si tu a tam položím. Sledujúc svojich synov a hlavne, hlavne svoje reakcie v kritických situáciách, ktoré sa prihodia.
Nie je tomu ani rok, keď som sa uprostred jedného dňa ocitol v kníhkupectve na Obchodnej v Bratislave. Držiac v rukách už dva-tri vybrané tituly a čakajúc na zaplatenie v rade pred pokladňou, som sa ešte mimovoľne otočil a prebehol očami po pulte s knižnými novinkami. Oči mi zavadili o paperback s názvom Mojich 7 životov.
Dnes už na Slovensku dobré kníhkupectva tiež máme. Teda pomaly sa tomu blížia. Kandidát na jedno také dobré je v Mlynskej doline.
O jednom, nielen kultúrnom šoku pri zmrzline v Humennom.
V utorok 25. marca uplynulo 72 rokov od prvého transportu zo Slovenska. Pred dvomi rokmi bol vypravený z Popradu do Auschwitzu (Osvienčimu) špeciálny pamätný vlak pre študentov stredných škôl. Prišla aj Edita Grosmanová, ktorá prvý dievčenský transport zázrakom prežila.
V sobotu bol pohreb Tibora Huszára. V Réci pri Senci. V miestnom Dome smútku, obyčajnom, akých sú na Slovensku stovky. Žiadne už takmer kultové Slávičie udolie, ani Národný cintorín... ako zvyknú byť umelci jeho rangu pochovávaní. Akurát dopravu museli v okolí cintorína v malej obci regulovať policajti.
Kraj kľukatých ciest, komplikovanej minulosti s imidžom "zapadákova", ale aj hlbokých bukových lesov, divokých horských lúk a úžasného vzduchu, kde žije asi viac medveďov a vlkov ako ľudí... Kraj, kde na Slovensku vidia slnko prví. Keď som na východe, málokedy odolám tomu, aby som tam opäť nenakukol.
Izrael je opäť v titulkoch médií. Tentoraz pre údajný „útok", či „bombardovanie" územia Sýrie. Je fajn, keď médiá minimálne dodajú, že dôvodom je tranzit rakiet z Iránu pre Hizballáh na juhu Libanonu. Pre väčšiu zrozumiteľnosť týchto správ však treba ešte čosi doplniť.
"Spozornel som na silné bliknutie do spätného zrkadla. Po jednookom mrknutí som vyhodil smerovku. Aj tak bolo auto, v ktorom som sa viezol, už pred vozidlom, idúcim o niečo pomalšie v pravom jazdnom pruhu. Po diaľnici do Bratislavy. Zaradil som sa a nechal sa predbehnúť. Predátor s čiernou metalízou masívne zrýchlil a predbehol ma. Chvíľu som sa ešte díval na rýchlo miznúce svetlá a nerezové výfuky obrovského džípu.
Keď sa hovorí o Pochode živých, vždy si spomeniem na ten z roku 2008. Aj vtedy sme so skupinou slovenských študentov boli v bývalých koncentračných táboroch Auschwitz-Birkenau. Na tomto niekoľkotisícovom spomienkovom podujatí to bola jedna z mála skupín zo Slovenska.
Niekedy v druhej polovici osemdesiatych rokov v Humennom. V poloprázdnej mestskej kinosále. V nedeľu večer, 24.marca, v takmer vypredanom bratislavskom NTC. Pôvodná zostava, tie isté tváre, v medzičase už legendárnej kapely „Pražský výběr“.
