Deň nato som s rodinou cestoval do Izraela. Oslavoval 60 rokov od svojho znovuzaloženia. Ocitol som sa v rozjasanej krajine, ktorá šesť desaťročí dokázala úspešne odolávať neustálym existenčným hrozbám. A nielen hrozbám. A pritom v regióne ovládanom autoritatívnymi režimami udržať priestor politickej a ekonomickej slobody. Zároveň dať svetu nespočet patentov, umelcov, vedcov, technologických výdobytkov, ...
Tento zážitok z roku 2008 bol jedným z mojich najkontrastnejších vôbec. Na jednej strane Auschwitz ako symbol smrti, temna a snahy o vyhubenie predovšetkým jednej rasy. Na strane druhej moderný, životom pulzujúci a prosperujúci židovský štát. Dôkaz, že diabolský plán Shoa spred viac ako 70 rokov nevyšiel.
Ale späť k Pochodu živých. Organizovať sa začal od roku 1988. Dátum bol vybraný na výročie začiatku povstania vo Varšavskom gete. Tento rok odvtedy uplynulo 70 rokov. Pochod živých je dnes podujatím hlavne pre študentov. Z celého sveta. Aby hrôzy holokaustu mohli vidieť na vlastné oči. Tento rok tam bolo viac ako 11.000 prevažne mladých z rôznych kútov sveta.
Aj tento rok sme tam boli. V pondelok 8.apríla. Prvotnú iniciatívu českej pobočky Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem (súčasť ICEJ, www.icej.org) sme podporili aj my na Slovensku. Už šiesty rok za sebou a vždy doteraz aj vďaka podpore EÚ. Po viac ako 70 študentov zo Slovenska a Česka. A tento rok rovnako aj z Nemecka.
Prečo to robíme? Lebo ako kresťania - nežidia cítime morálnu zodpovednosť za minulosť. Väčšina lídrov takzvanej kresťanskej Európy vtedy zlyhala. Mlčali pri rozbehu besnej mašinérie vraždenia židov, ale aj iných minorít. A preto ma mrzí, že spomienkové podujatia organizujú stále ešte viac samotní židia. Hanbím sa za to! Že najčastejšie mlčíme, prípadne relativizujeme a stále častejšie naivne prekresľujeme zrkadlo s odrazom svojej histórie.
Druhým dôvodom je, že dnešní študenti sú poslednou generáciou, ktorá má možnosť stretnúť ešte tvárou v tvár preživších. Pohľad do očí dnes už starenkám a starčekom, ktorí prežili peklo koncentrákov, má inú hĺbku. Príbehy preživších totiž v tejto osobnej a spravidla tichej konfrontácii nesedia so stále a opäť sa šíriacimi stereotypmi sprisahaneckých teórií o Židoch obsypaných zlatom, ktorí ovládajú svet.
Dve veci boli tento rok ešte iné. Prvýkrát sme tam mali aj skupinu nemeckých študentov. Doviedla ju nemecká pobočka ICEJ. Čierno-červeno-zlatá trikolóra pod bránou s hanebným nadpisom: "Arbeit macht frei", bude asi navždy vzbudzovať otázniky a veľkú pozornosť. Pre mňa bolo poučné vidieť vedúceho ich skupiny s nehereckými slzami ľútosti v očiach. Pre nás zo Slovenska škola, ako sa vyrovnávať s vlastnou minulosťou.
Iné bolo tento rok aj počasie. Aj keď nám práve na deň pochodu zasvietilo slniečko, bolo mrazivo a veľa snehu. Po iné roky sme chodili v tričkách. Jeden z pedagógov a priateľ Vladko Crmoman trefne poznamenal: „Je to tu ako keď utekali Wetzler (Lánik) a Rosenberg (Vrba).“ Narážal na opis z kníh o úteku dvoch slovenských Židov 7.apríla 1944. Hrdinov, vďaka ktorým sa prvá ucelená správa o zverstvách v Auschwitzi dostala až k prezidentovi USA a pápežovi.
Dnešní študáci mena týchto dvoch hrdinov nepoznajú. A asi ani ich rodičia. Chápem, že za komunistov to bol z ideologických dôvodov schovaný príbeh. Prekvapuje, že ani dnes, viac ako 20 rokov po revolúcii sa to nezmenilo. Dvaja muži, ktorí ovplyvnili záver II. svetovej vojny by v krajine, ktorá chce poznať svoju históriu, mali mať dôstojné miesto. Nehovoriac o tom, že je to skvelý námet pre filmárov o nefalšovaných hrdinoch našich moderných dejín.
