Zlo zodrať z kože,
no najprv nabrúsiť nože –
a bodnúť do hrude,
kde dobro drieme.
Čo všetko ešte smieme?
Koľko vrážd a znásilnení
mysle i tiel?
Koľko krádeží a špinavosti,
klamstva a nevier?
Koľko skaličených božích diel?
Čo zastaví človeka,
aby nezabil, nenenávidel?
Kto mu ostrihá letky z jeho krídel?
Pchá, myslí si, že je boh.
Pomyje sveta dostáva na prídel.
A kde je láska, cit,
zdravý um, vôľa a pravé šťastie?
Kam sa podeli?
Tŕň v päte ľudstva rastie,
rozkvitnú stromy nádeji?
(Kto dnes klope na dvere,
aby vstúpil?
Väčšina ich ani neotvorí –
nepočuť ich hlas.
Alebo vyrazí ich smelo,
opäť nepočuť ich hlas. )
A prečo aj?
Prečo zastaviť chvíľu a potvrdiť:
“Postoj si chvíľa si krásna“
Keď niet už prečo žiť?!
Alebo predsa?
Človek ležiaci na ulici veľkomesta,
čo človek!? Ľudia dláždiaci ulice.
Hoc každý nie z rovnakého cesta,
ale lepší než mulice.
Nik nevšimne si človeka,
každý prekročí, možno kopne,
zašľapí vyrastajúci puk kvetu.
Ľudstvo je predsa veľmi schopné
vrátiť „požičané“ svetu.
Alebo ho okradnúť, doraziť,
vziať peniaze, potom možno nebude
mať prečo žiť?
Koľko omylov a krívd
a pravda nikde na zemi.
Kto môže hlásať a udrieť si
do hrude?
Som bez hriechu.
Každý je hluchý i nemý,
dobro vykonať zabudne,
ale nie neplechu.
Otočí sa a kráča preč,
späť pod strechu.
Aby náhodou nezmokol,
A ty ... stojíš vonku sám, neznámy.
Nikto ťa neprichýli
keď spustí sa dážď.
Naozaj nik?
Možno raz, keď zakvitnú srdcia,
keď človek pochopí, že sú veci,
ktoré sa nedajú kúpiť,
keď usmeje sa dieťa,
a ty... namiesto úderu zvolíš –
pohladenie.
Keď vládnuť nebudú hlúpi,
keď požičia ti skúpy -
svoj dáždnik.
Keď nenarodené deti sa narodia,
keď bolesť, sklamanie,
chudobu, smútok, žiaľ
budeme môcť pochopiť...
čo pochopiť!? Ba aj pomôcť.
Keď sa zastavím, a všimnem si,
že na stromoch sú listy.
Len potom bude radosť žiť.
NIE LEN ČLOVEKOM, ALE ĽUĎMI BYŤ!
