Popíjala sprite a pozorovala okolo idúcich ľudí, cyklistov a autá rôznych značiek. Bolo ešte skoro ráno
„ približne 9.00“ , takže ľudia boli uponáhľaní. Niektorí šli do práce, iní do škôl a určite sa medzi nimi našli aj ľudkovia blúdiaci po obchodoch z nudy alebo len nemohli spať.
Rebeka sa tiež umárala od nudy a čakala kým bude aspoň 10.30 , aby mohla ísť do práce.
Nemohla isť inak, ako jej deň predtým povedala vedúca, pretože by ju asi roztrhlo, keby jej musela zaplatiť pol hodiny navyše. “Choré“ myslela si Rebeka. Neznášala jej nálady,
raz by ju najradšej od lásky zjedla , inokedy zavraždila pohľadom. Rebeka nemala svoju prácu rada .Zdala sa jej nudná a príšerne ju ubíjala. Často rozmýšľala či je hlúpa na to, aby si našla poriadne zamestnanie , ktoré by sa jej páčilo alebo by jej aspoň ako tak vyhovovalo. Lenže vedela , že v tejto skurvenej dobe je každá práca dobrá. Žiť zo sociálnej pomoci štátu nebolo možné , pretože suma, ktorú štát priznal bola prinízka na všetky výdavky. Čiže ľudia boli odkázaní pracovať tam, kde bolo voľné miesto. Rebeka bola stále nespokojná so všetkým. Nespokojná s prácou, nespokojná so životom a bohužiaľ aj s ľuďmi. Ubíjanie okolím a dennodenná rutina ju čoraz viac deprimovala. Obdivovala tunajších ľudí, ich spokojnosť so životom a zmierenie sa s realitou. Boli šťastní, hoci podľa Rebeky nemali byť prečo. Nič nedosiahli, po ničom netúžia, berú život taký aký je, nie aký by mohol byť. Rebeka bola iná. Chcela v živote veľa dosiahnuť, chcela všetko čo život ponúka, len sa nevedela k ničomu odhodlať. Rozhodla sa , že pôjde študovať. Chcela ísť na nadstavbu s odborom polygrafia, ktorý sa jej zdal zaujímavý a ovládať prácu na počítači vyžadovali skoro v každom zamestnaní, takže by to v budúcnosti určite využila. Tešila sa na nový začiatok, zmenu v živote a hlavne že vypadne od týchto prijebaných vidieckých ľudí, ktorí okrem ohovárania, závisti, chodenia do kostola, driny v záhrade a samozrejme krčmy nepoznali nič iné. Dočkala sa však len sklamania. Zo školy jej prišlo , že v ten rok neotvárajú odbor. Dnes šla z práce skoro, lebo vedúca mala dobrú náladu a rozhodla sa, že aspoň na chvíľu vypadne do mesta do knižnice. Strašne rada tam chodila, bolo to jej miesto pokoja, kde si oddýchla a načerpala novú energiu. Pozrela si nástenku, aké literárne akcie a súťaže sa chystajú a šla si vybrať niečo dobré na čítanie. Jej smer bol regály s poéziou. Čítala iba vo vlaku, alebo si sadla v knižnici do pohodlného kresla a čítala tam. Dnes strávila v knižnici len 20 minút a vyrazila do ulíc s myšlienkou , že možno niekoho stretne. Nestretla nikoho. Blúdila sama námestím, sledovala davy ľudí, občas zablúdila do nejakého obchodu a vracala sa späť na stanicu. Cítila sa sama, opustená, bez nikoho. Cítila sa ako nepotrebná, odložená vec každému na príťaž. Mala pocit, že nepatrí medzi týchto ľudí, bola iná, bola ako vzduch, ktorý sa prediera davom bez povšimnutia. Akoby ani neexistovala. Zastavila sa aj v cukrárni, dala si zákusok a kávu. Sladiť už prestala dávno, no sem tam nejaká sladkosť nezaškodí. Cesta vlakom bola úmorná, nekonečne dlhá a pohľad na bezduchých ľudí ju privádzal do zúfalstva. Oproti nej sedel holohlavý buldog pricapený so svojou slintajúcou gambou na okno, len občas na ňu zaškúlil tak nepríjemne, že strhla pohľad úplne inde. O dve sedačky ďalej sedela blondína v strednom veku a narábala s klapačkou tak, že keby mala v ústach ihlu, možno by aj niečo ušila. Za ňou dvaja zamilovaní, prisatí k sebe ako pijavice, no proste odporné. Oblizovali sa , akoby boli zo zmrzliny a ufúľaní od slín pôsobili ako zakuklenci. „Aj oni mali asi pocit , že ich nie je vidieť“ pomyslela si.
