Neobyčajne obyčajné dni 3

 Naraz sa reštaurácia naplnila a Rebeka mala veľa práce. Sebastián z nej nespustil oči. Keď sa postavil od stola, okamžite si to všimla. Prišiel zaplatiť k baru . Aby ho ešte na chvíľu zdržala a mala ho pre seba spýtala sa: „ponáhľaš sa, alebo máš ešte nejaký čas“? „ Je tu veľa ľudí“ odvrkol. Keďže ho chcela zadržať, hneď povedala: „10 minút vydržíš a bude prázdno“. S úsmevom zašepkal: „ bojím sa ťa, neviem si predstaviť, keď žena znásilňuje muža“. Zasmiali sa pozdravili a dohodli na ďalší deň. Vždy keď prišiel, Rebeka sa cítila naplnená pokojom , harmóniou, proste uvoľnene a aspoň vtedy nebola pesimistická , ale s dobrou náladou. Niečo ju na ňom priťahovalo. Nevedela čo, no možno to bolo lepšie ,lebo keby to zistila, nebolo by to ono. Sebastián odišiel a nálada ju prešla, hlavne keď sa dozvedela o dvoch karoch na druhý deň. „ To bude fuška“ povedala si. Okolo 15.00 odišiel posledný zákazník. Poupratovala, rozlúčila sa s kuchárkou a opustila reštauráciu. Prišla domov a do večera sa nič nerobiac šuchtala po dome. Večer navštívila ako obyčajne krčmu. Neznášala ju ,pripadala jej ako posledný vyžierak na svete. Všade špinavo. Po stenách bol atlas sveta sivej farby. Moria, pohoria, nížiny, všetko rovnako fádne sfarbené. Po stenách zavesené vyblednuté, zaprášené umelé kvety, ktoré robili „úžasný dojem“. Hlavne na cudzincov. Krčma jej pripomínala labyrint vášne z umelej hmoty, vytvárajúci dojem obrovskej komory do ktorej dlho nik nevstúpil. Ešte pavučiny tam chýbali, k čomu ďaleko nebolo. A ohromná zima. Ani na Sibíri takú určite nemali. Preto ju nazvali miestny vyvrhlíci „ U eskimáka“ Sadlo to ako riť na šerbeľ. No keďže doma nebolo do čoho pichnúť a na telku sa pozerať nechcela, zostala jej len tá krčma. Sama nevedela prečo a možno aj vedela ,len si to nepripúšťala, opila sa skoro každý deň. Tak to bolo aj dnes a keď sa cítila dostatočne na mol, vyštartovala domov. Nik s ňou nechcel ísť, tak šla sama. Rebeka sa bála chodiť po tme sama, predstavovala si príšerné veci a od strachu jej behal mráz po chrbte. Za 3 minúty stihla cestu na 8 minút. Dotackala sa domov pred telku a zaspala. Druhý deň bola sobota. Jediné ,čo ju tešilo pri pomyslení na prácu , bol Sebastián a diskotéka ,pretože sa váľal máj a chystali sa oslavy. Rebeka sa tešila na rozptýlenie. Konečne skončili oba kary a Rebeka sa cítila vyčerpaná a najradšej by sa zvalila do postele. Reštaurácia sa naplnila. Vstúpil Sebastián s pár priateľmi a Rebeke zažiarili iskričky v očiach. Úplne rozkvitla, únava sa v momente stratila. Práce mala až nad hlavu, ani si nevšimla, kedy odišiel. „Smola“ pomyslela si . Večer utiekol a pre Rebeku prišiel priateľ Edo. Mali zvláštny vzťah. Taký – nezáväzný a voľný. Edo bol ako sa hovorí kus chlapa. Vysoký , mohutný no príjemný človek. Veľmi milý, pokojný, aj rozumný a Beky sa s ním cítila dobre. Edo bol ženatý, mal syna , ale so ženou nežil. Rebeka zhrabla veci a vyštartovali na diskotéku. Rebeka sa stihla za pol hodiny opiť. Bláznila sa na parkete ako utrhnutá z reťaze. Každú chvíľu tancovala v inej spoločnosti. Pociťovala úľavu a slobodu. Sem tam sa dokrútila k stolu vypiť si a skontrolovať Eda, ktorý netancoval a nudil sa pri stole. Keď už skoro nevidela , jazyk sa jej plietol a nohy neposlúchali ,vybrali sa domov. Pred kulturákom ju chytil Kurt, jej veľmi mladý nápadník. Rebeka s ním rada komunikovala často mávali dlhé rozhovory. Vedela, že hoci je primladý tak rozmýšľa a netrepne hocijakú hovadinu. „ Kam ideš princezná, počkaj ešte chvíľu“ oslovil ju. „ Nie prepáč som unavená. Idem domov“ povedala. „Miláčik prosím, poď so mnou do vnútra , o 10 minút pôjdem s tebou“ dobiedzal. „ Nie už som povedala. Chcem isť spať! Veď ledva žijem“ podráždene. Kurt ako šialený chytil Rebeku za ruku a nasilu ju ťahal dnu. Rebeka sa rozzúrila a začala jačať: „ si hluchý , alebo čo“? „Keď nejdem tak nejdem“! „ Daj mi už konečne pokoj . „Ak chceš, poď teraz“ Kurt nepočúval.