Túžba a potreba vedieť, čo chceme

Včera som pozerala jeden nemecký film. Viem, mnohí z vás si povedia, že nemecké filmy sú o ničom. Našastie mám takú dannosť, že dokažem aj z úplne absurdnej veci vytiahnuť zaujimavú myšlienku.
Bola tam scénka, ako traja mladí zhulení Nemci na Ibizskej pláži snívajú o tom, čo nemajú. Spoločnosť im robil nejaký tamojší domorodec, ktorý bol ich kamarátom. Tento domorodec povedal zaujímavu myšlienku, ktorá mi nedala spať. "Až keď prestaneme chcieť a túžiť, až potom budeme štastní."

Túžba je predsa prirodzená vec pre ľudí. To sa ani nedá, niečo nechcieť, po niečom netúžiť. Totálna vyrovnanosť v našej duši, totálna spokojnosť s daným momentou a životom - to mi je absolútne cudzie!

Patrím k ľuďom, ktorí vedia, čo chcú. Možno to časom olutujú, lebo zistia, že sa im to neoplatilo, ale verím, že všetko v živote má nejaký zmysel. Všetko, s čím a s kým sa v živote stretneme nás posúva dalej v poznaní.

Ak stratíme túžbu, ktorú by som možno prirovnala k chuti do života, mám podozrenie, že umrieme. Možno nie fyzicky, ale iste duševne. Bez motivácie sa nikomu nechce nič robiť, ani žiť.

Tak netreba sa vzdávať, netreba sa uspokojiť s málom, netreba si myslieť, že už nič viac ani nič lepšie nebude. Ak sa rozhodneme, že bude lepšie a urobíme všetko preto, aby sa situácia zmenila - ZMENÍ SA!

Nechcem strácať túžbu. Potrebujem vedieť, čo chcem. Viem, aké mám priority.