Sila kresťanstva na celom svete upadá. Svedčí o tom počet štátov, ktoré prijímajú protináboženské zákony v súlade s názormi svojich národov. Nič na tom nemenia ani ostrovčeky kresťanskej viery v Európe ako Poľsko alebo Írsko, Európa je už úplne ateistická, dokonca protikresťanská. Kresťanstvo z pozície vládnucej ideológie ustupuje na miesto trpenej menšiny.
Čo môže proti tomu robiť samotná Cirkev? Môže nahradiť kvantitu kvalitou. Môže sa vrátiť k pôvodným koreňom svojej viery, očistiť sa od nánosov stáročí, ba tisícročí.
Kresťanstvo svojou podstatou je náboženstvom trpiacich, porobených, ublížených, nie náboženstvom panujúcich. Ak sa dostáva do vládnucej pozície, dostáva sa do rozporu s názormi samotného Ježiša Krista. Preto by sme vlastne mali byť radi, keď môžeme žiť v súlade so svojou vierou.
Návrat ku svojim koreňom by ale nemal znamenať návrat do čias Diokleciána, podľa mňa, znamená návrat do čias prvých kresťanov v Jeruzaleme. V Jeruzaleme je Ježišov hrob, tam je centrum kresťanstva, tam by mal navrátiť svoje sídlo aj rímsky pápež. Budúcnosť Cirkvi vidím v návrate pápeža z rímskeho vyhnanstva do Jeruzalema.
Takáto budúcnosť ale znamená predovšetkým urovnať vzťahy medzi kresťanstvom a židovstvom tak, aby Izrael bol ochotný prijať kresťanského pápeža v Jeruzaleme. Znamená to prijať platnosť zákonov štátu Izrael nad kresťanmi.
Vzťah štátu a Cirkvi vystihujú najlepšie Ježišove slová: Dávajte čo je cisárovo cisárovi, čo je Božie Bohu! To je naša nádej na prežitie aj v najťažších dobách, veď vieme, že nás nebude možné rozvrátiť.. Hlavne, keď stále existuje možnosť, že židovský Mesiáš je tá istá osoba ako Ježiš Kristus, ktorého druhý príchod všetci očakávame..
